Niektorí americkí politici a investori sa neustále dožadujú návratu zlatého štandardu, ktorý bol v Amerike zrušený v roku 1971. V poslednej dobe zlatému štandardu prejavil sympatie v jednej z republikánskych predvolebných debát texaský senátor Ted Cruz, ktorý vyzdvihol stabilitu a obdivuhodný rast americkej ekonomiky v období, keď bol dolár krytý žltým kovom.

Po zrušení zlatého štandardu sa začali používať peniaze s núteným obehom. V dôsledku toho narastal národný dlh. Výhodou zlatého štandardu teda bolo, že tlač peňazí bola limitovaná a vláda nemohla míňať neobmedzene.

Súvisiace: “Zlato stále smeruje k 5 000 dolárom”: Peter Schiff

Všimnite si, ako dramaticky rástli verejné aj súkromné dlhy v Amerike po zrušení zlatého štandardu.

Mojím cieľom nie je zlatý štandard obhajovať či haniť. Ten fungoval dobre počas druhej polovice 19. storočia. Národné ekonomiky sa ale rozvíjali tak rýchlo, že dnes už nie je možné ustáliť ich takou limitovanou komoditou ako je zlato.

Dokonca aj Alan Greenspan, bývalý riaditeľ Federálneho rezervného systému (Fed), ktorý neustále obhajoval myšlienku, že zlato sú peniaze, sa vyjadril: „Návrat k zlatému štandardu v akejkoľvek forme je v nedohľadne.“

Chcem vám skôr vysvetliť niektoré mylné predstavy a oboznámiť vás s niekoľkými faktami o bývalom vzťahu Ameriky so zlatom, ktoré používali ako platidlo.

1789

Spojené štáty počas prvých 40 rokov svojej existencie využívali bimetalický menový systém zlata a striebra. Teda, aspoň to tvrdili. Prakticky však boli strieborné mince obľúbenejším platidlom a platenie zlatom na domácom trhu bolo zriedkavé.

1834

Kongres zmenil pomer hodnoty striebra a zlata z 15:1 na 16:1. Cena zlata na svetovom trhu preto klesla, začalo sa vyvážať striebro, a do roku 1850 v Spojených štátoch takmer všetky strieborné mince zmizli. Hlavným platidlom sa stal žltý kov.

Súvisiace: Prečo je zlatý štandard nevyhnutný?

1862

Počas občianskej vojny bol zlatý štandard na istú dobu zrušený. Po prvýkrát boli vydané peniaze s núteným obehom, ktoré boli nezameniteľné za zlato, striebro alebo iný kov. V roku 1879 Kongres zmrazil počet papierových bankoviek, ktoré boli v obehu (347 miliónov $). Toto množstvo bolo rovnaké asi ďalších 100 rokov.

Jednodolárová bankovka vydaná v roku 1862. Po prvýkrát Spojené štáty používali papierové peniaze nekryté zlatom alebo striebrom.

1879

Spojené štáty nakoniec zaviedli klasický zlatý štandard, ktorý by chcel obnoviť napríklad aj senátor Cruz. Systém bol založený na tom, že hodnota každej menovej jednotky bola určená istým množstvom zlata. Papierové peniaze boli zameniteľné za zlato.

Systém pretrval do prvej svetovej vojny. Aj keď počas tohto obdobia boli isté finančné krízy, stále sa považuje za jedno z ekonomicky najstabilnejších v americkej histórii.

So stabilitou to však nepreháňajme. Nasledujúca tabuľka ukazuje, že medzi rokmi 1879 a 1913, keď fungoval klasický zlatý štandard, v Spojených štátoch zaznamenali priemernú mieru deflácie -0,02%. V tom istom čase mali spotrebiteľské ceny štandardnú odchýlku iba 1,98. Inflácia po celý čas neklesla pod -4,74% a ani sa nezvýšila nad 4,53%. Naopak, počas iných období boli spotrebiteľské ceny oveľa rozkolísanejšie.

1900

Keďže Kongres sa obával, že Spojené štáty sa vrátia k bimetalickému systému, prijal zákon o zlatom štandarde, podľa ktorého sa zlatý dolár stal oficiálnou menovou jednotkou. Papierové bankovky zostali zákonným platidlom, ale po prvý raz mohli byť nahradené zlatom.

1913

Odpoveďou na pravidelnú paniku v bankovom sektore, ktorá vypukla keď sa zásoby zlata pomaly míňali, bolo založenie Federálneho rezervného systému, ktorý sa stal veriteľom poslednej inštancie. Úlohou Fed-u nebolo iba zachovať zlatý štandard, ale tiež vydávať bankovky, ktoré boli na 40% kryté žltým kovom.

Vpravo – Politická karikatúra zo 40. rokov, ktorá zosmiešňuje Rooseveltovo rozhodnutie zrušiť zlatý štandard.

1933

Štyri roky po krachu na newyorskej burze Fed zrušil v Spojených štátoch zlatý štandard, aby mohol rozvinúť menovú politiku. Peniaze sa už viac za zlato zameniť nedali.

Prezident Franklin Roosevelt sa vyjadril, že voľný obeh zlatých mincí nie je nutný, pred kongresom obhajoval myšlienku, že obchodovanie so zlatom je výhodné iba pri medzinárodných obchodných stykoch.

Roosevelt znárodnil zlato, vydal totiž výkonné nariadenie, ktorým žiadal, aby boli všetky zlaté mince, tehličky a certifikáty vrátené Fed-u, pričom jedna unca zlata (asi 28 gramov) mala hodnotu 20,67 $. Ak by ste si nechali zlaté mince alebo tehličky, hrozila by vám pokuta do výšky 10 000 $, alebo pobyt vo väzení. Nariadenie bolo v roku 1934 posilnené zákonom o zlatej rezerve.

1944

Predstavitelia Spojených štátov a 43 ďalších krajín sa stretli v Bretton Woods, v štáte New Hampshire, aby normalizovali obchodné a finančné vzťahy. Výsledkom bola dohoda podobná zlatému štandardu, pretože všetky meny (okrem amerického dolára) boli naviazané na dolár, ktorý mal ustálenú hodnotu. Mohol sa vymeniť za zlato v pomere 35 $ za uncu zlata (to neplatilo pre Američanov, ktorí stále nemohli mať zlato v osobnom vlastníctve). Dolár sa stal svetovou rezervnou menou.

Súvisiace: Zlatý štandard: Všeliek alebo choroba? 

1971

Prezident Richard Nixon vyhlásil, že Spojené štáty nebudú viac zamieňať doláre za zlato, čím nadobro „zatvoril zlaté okno“. Tento krok mal byť pôvodne iba dočasným riešením, no v roku 1976 americký menový systém začal oficiálne používať iba peniaze s núteným obehom. Hodnota zlata sa počas nasledujúceho desaťročia zvýšila o 2330%, z 35 $ za uncu na 850 $.

1974

V posledný deň tohto roka prezident Gerald Ford znova povolil osobné vlastníctvo zlata v Spojených štátoch.

Preložila: Mariana Ferusová

Zdroj: U.S. Global Investors

Facebook komentár