Na začiatku 60tych rokov, keď J. F. Kennedy bol prezidentom USA a William McChesney Martin bol predsedom Fed-u, Keynesiánska ekonómia zažívala úplný boom. Jedným z jej najväčších propagačným inštrumentom bola Philipsova krivka, ktorá predpokladala opačný vzťah medzi mierou inflácie a mierou nezamestnanosti. Yale-ský profesor James Tobin a ostatní argumentovali, že uspokojivé sociálne výsledky môžu byť dosiahnuté aktívnejšou monetárnou a fiškálnou politikou. Podľa nich miera nezamestnanosti môže byť znížená jedine dosiahnutím vyššej inflácie.
Ich argumentom bolo, že tvorcovia hospodárskej politiky majú dostatočné informácie, nato aby internvenovali a vylepšovali ekonomiku ako chirurg so svojimi nástrojmi. Prezident Johnson, Nixon a Carter(dvaja demokrati a jeden republikán) nasledovali tento typ politiky. Prezident Nixon vtedy urobil slávne vyhlásenie: “Teraz sme už všetci Keynesiánci.” Okrem toho, že Biely dom túto politiku nasledoval, vtedajší predsedovia Fed-u – Martin, Burns a Miller – sa tejto politike úplne podriadili.
Keď chceme porovnávať efektivitu tejto politiky, potrebujeme objektívny štandard. Arthur M. Okun, Tobinov kolega z Yale, takýto štandard vytvoril a nazval ho Misery Index – suma miery inflácie a miery nezamestnanosti. Aktivistická politika založená na Philipsovej krivke dosiahla dočasne istú redukciu v miere nezamestnanosti. Avšak inlflácia zrýchlila omnoho viac než sa očakávalo, konečným výsledkom bola vyššia nezamestnanosť i vyššia inflácia, čiže výsledok ktorý nebol vôbec predpokladaný Philipsovov krivkou. Misery Index pokročil z 6,7 % v 50tych rokoch, na 7,3 % v 60tych, potom na 13,6 % v 70tych a vrchol dosiahol na začiatku 80tych – až 20 %. Utrpelo veľmi veľa amerických domácností. Mzdy máloplatených pozícií nedokázali držať krok s infláciou a keď sa zvyšovala nezamestnanosť, veľa týchto ľudí prišlo o svoju prácu. Tí navrchu spoločnosti mali omnoho viac zdrojov akými by ináč disponovali na investovanie, zarábali viac, preto sa príjmové rozdiely a rozdiely v bohatstve zhoršili. Ani o pol storočie neskôr USA nedosiahlo prosperitu z 50tych rokov.
Nezávislou prácu v neskorších 60tych rokoch dvaja ekonómovia Milton Friedman a Edmund Phelps, ktorým obom nakoniec udelili Nobelovu cenou za ekonómiu, objavili, že platnosť Philipsovej krivky je možné pozorovať v krátkom časovom horizonte, ale naplatí v dlhodobom. Kým ekonomická profesia debatovala ohľadom výsledkov výskumu Friedmana a Phelpsa, USA sa museli naučiť ich objavy tvrdou cestou.
Pribúdajúce dôkazy o depresiách spôsobených dlhodobými aktivistickými politikami
K tomu pôsobivým dôkazom, že aktívne monetárne a fiškálne zasahovenie neprinieslo prospešné výsledky v krátkodobom horizonte, sú tri akademické štúdie, ktoré sa odlišujú svojimi cieľmi a rozsahom. Všetko tri dospeli k výsledku, že extrémne vysoká úroveň vládnej zadĺženosti poškodzuje ekonomický rast. Inými slovami deficitné hospodárenie by nemalo byť nazývané “stimulom”, ako je všeobecne nazývané médiami a mnohými ekonomickými žurnalistami.
Vzhľadom nato, čo vládne míňanie často býva spojené s pojmom ekonomických stimul, tieto štúdie demonštrovali, že takéto tvrdenie je neopodstatnené a nesprávne v súčasných podmienkach. Kým úradníci argumentujú, že vládny zásah je potrebný z politických dôvodov a nespokojnosti verejnosti, pre vlády by bolo lepšie, keby priznali, že súčasné mechanizmy len kŕmia problémy súčasnosti.
Tri najhodnotnejšie štúdie sú tieto:
- Debt Overhangs: Past and Present, by Carmen M. Reinhart, Vincent R. Reinhart, and Kenneth S. Rogoff, National Bureau of Economic Research, Working Paper 18015, April 2012;
- Government Size and Growth: A Survey and Interpretation of the Evidence, by Andreas Bergh and Magnus Henrekson, IFN Working Paper No. 858, April 2011;
- The Impact of High and Growing Government Debt on Economic Growth – An Empirical Investigation for the Euro Area, by Cristina Checherita and Philipp Rother, European Central Bank, Working Paper Series 1237, August 2010.
Tieto štúdie reflektujú seriózny výskum svetovými ekonómami zo Spojených štátov, Európy a Švédska – a všetky potvrdzujú škodlivé následky extrémnej vládnej zadĺženosti.
Misery Index opäť rastie
(Misery index – súčet miery nezamestnanosti a miery inflácie za dané obdobie) V poslednom roku bol Okunov ukazovateľ v priemere 10,5 %, najvyššie nato, že oficálne rátame už tri roky obnovy hospodárstva. Ide takmer až o dvojnásobok hodnoty z 50tych rokov. Posledné výpočtky ukázali, že hrubý americký dlh je vyšší ako 103 % HDP a bezprecedentne veľká súvaha Fedu sa približuje 3 triliónom dolárom.
Ostatné merítka blahobytu potvrdzujú Misery Index. Poverty Index v roku 2011 dosiahol 15,7 %, najhorší výsledok za posledných päť desaťročí. Nie je prekvapujúce, že boli dosiahnuté dva nezávideniahodné rekordy – 46 miliónov čiže 14,6 % obyvateľstva sú teraz na potravinovej podpore, čo je omnoho viac ako 7,9 % v 1970 a úplným rekordom je, že 41 % ľudí neplatí žiadnu daň z príjmu.
Po jedenástich štvrťrokoch expanzie rast reálneho HDP na hlavu bol najnižší so všetkými porovnateľnými expanziami hospodárskeho cyklu po druhej svetovej vojne. Reálny príjem na hlavu vzrástol ročne iba o skromných 0,1 %, citeľne slabo v porovnaní s priemerným povojnovým rastom 2,9 %. Často sa hovorí, že keby vláda nemala masívne rozpočtové deficity a Fed neimplementoval neobvyklé politiky, bolo by to omnoho horšie. Celá táto premisa je nesprávna.
S veľkou pravdepodobne vládne nástroje urobili podmienky horšími a slabé výsledky odrážajú neproduktívnu podstatu fiškálnych a monetárnych politík. Žiadny z týchto mnohých zásahov nevyprodukoval nič viac než prechodné zlepšenie ekonomických podmienok, nasledovanými rýchlym prepadom ekonomiky do predošlého stavu, avšak s ešte väčšou zadĺženosťou. Nízky rast počas expanzie je jasne konzistentný s pohľadom, že vládny zásah viac škodí ako pomáha výkonu ekonomiky. Smutné na tom je, že pre tých, pre ktorích boli tieto vládne programy vytvorené, nakoniec utrpejú najviac.
Cesta von
Pôvodný teoretický argument v prospech deficitného hospodárenia nájdeme v Keynesovej Všeobecnej teórii zamestnanosti, úroku a peniazov. Výskum Keynesovej práce neodhaľuje počítanie s “bodom zlomu”, čiže s podmienkami kedy vláda hromadí dlh po takú dlhú dobu, až masívne zadĺženie vedie k tomu, že vláde sú odoprené ďaľšie úvery z dôvodu obáv o to, že existujúci dlh nebude zaplatený. Keynes sa ani nezaoberal situáciou, kedy by veľké množstvo krajín sa dostávalo stále hlbšie a hlbšie do dlhov a tak dochádzalo k obrovskej gradácii dlhov medzi krajinami – ide o vážne medzery v Keynesiánskej teórii.
Keynes, na rozdiel od niektorých svojich vykladateľov a nasledovníkov, možno by implicitne rozpoznal, že sme dosiahli už ten bod, pretože on nikdy neodporúčal konštantné rozpočtové deficity. V takomto systéme vládny dlh v zlých časoch by bol splatený v dobrých časoch. Hoci, Keynesove pôvodné predpoklady boli zneužité v neustálych deficitoch, to čo Keynes nikdy neobhajoval.
Milton Friedman, ktorého viacerí považujú za protipól Keynesa, tiež nikde nehovoril o koncept “bodu zlomu”, ale tiež pochopil že podobná situácia môže nastať. Dôvodom je, že Friedman obhajoval vyrovnané rozpočty, ktoré ak budeme nasledovať alebo vyžadovať ústavne(čo navrhoval Friedman), ochráni nás to pred neustále rastúcim dlhom. Tento pohľad bol rázne odmietnutý ako neľudský v čase recesie, pretože vláda by údajne mala byť zodpovedná za nezamestnanosť a ostatné ekonomické ťažkosti. Čo by malo byť diskutované je, že či krátkodobé zhoršenie ekonomických podmienok nie je lepšia možnosť ako uvrhnúť celú krajinu a ekonomický systém do ohrozenia, ako tomu teraz vidíme viacero príkladov v súčasnej Európe.
Najlepšie porozumenie rozpočtovej politiky nenájdeme u Keynesa či Friedmana, ale u Davida Huma, jednej z najväčších myslí ľudstva, ktorého Adam Smith nazval najväčším intelektom akého kedy stretol. V jeho liste z 1752 Verejné financie Hume obhajoval rozpočtové prebytky v dobrých časoch, ktoré by mohli byť použité v čase vojny alebo ohrozenia. Takéto odporúčanie by samozrejme pôsobilo preventívne predtým, aby sa krajiny dostali do “bodu zlomu”. Krajiny by žili na úrovni svojich možností väčšinu času a v dobe ohrozenia by mali dostatočné zdroje.
V dnešnom svete je tento argument neakcetpovateľný, pretože by limitoval politikov, ktorí by nemohli pokračovať v neustálom míňaní, zaťažovaní budúcich generácií novými záväzkami a sľubovaní, za ktoré by zbierali politické body. Ale nie je to Hume-ove odporúčanie presne to, čo učíme naše deti, aby tak rozhodovali vo svojich životoch a o svojich financiách?
Na summite Casey Research/Sprott Navigating the Politicized Economy Summit, prebehla zaujímavá prezentáciá možností, čo môže urobiť vláda, aby vyriešila túto situáciu a čo majú robiť investori. Taktiež odprezentoval svoje názory na Fed jeho dlhodobý kritik G. Edward Griffin, autor bestselleru The Creature from Jekyll Island.
Preložil: Roman Frnčo
Zdroj: Casey Research, LLC
Facebook komentár