Ekonómovia všetkých smerov sa zhodujú na tom, že súčasne úrovne dlhov sú  príliš vysoké, no len malé percento z nich skutočne rozumie tomu, prečo celková výška dlhu dosiahla až taký ťažký rozmer. Väčšina z nich prichádza s vysvetleniami, ktoré sa týkajú niečoho nefungujúceho vo finančnom systéme. Istá ekonomická skupina sa napríklad domnieva, že koreňom problému je nedostatočná regulácia bánk a iných finančných inštitúcií. Skutočnou príčinou je však samotná podoba menového systému. Systém docielil presne to, čo bolo navrhnuté ako cieľ.

Ak by dlh nemohol byť  vytvorený z požičanej časti existujúcej ponuky peňazí, potom by bolo tempo rastu celoekonomickej kvantity dlhu priamo úmerné k skutočnému rastu ekonomiky. Fakt, že celkové množstvo dlhu expanduje oveľa rýchlejšie ako reálne hospodárstvo, pramení zo šikovnosti bánk dodávať (resp. požičiavať) nové peniaze do obehu. Bankovníctvo čiastočných rezerv je teda koreňom dlhového problému.

Vlastne je tam toho viac. Koniec koncov bankovníctvo čiastočných rezerv tu bolo dlho pred začatím neriadenej explózie dlhov.  V starých dobrých časoch mohli banky s čiastočnými rezervami prevádzať svoj biznis vytváraním peňazí z ničoho, až kým by nedošlo k „runu na banku“ (hromadné vyberanie vkladov veriteľmi banky, ktorí sa obávajú, že sa v blízkej budúcnosti stane insolventnou). Ak by bol dostatočný počet bánk skúšaný run-om v rovnakom čase, mohlo by to spôsobiť finančnú krízu. Niektoré banky by skolabovali, niektorí deponenti (vkladatelia) by prišli o svoje peňažné úspory a ponuka peňazí by padla v rámci celého hospodárstva. V podstate by sa zresetoval systém.

Logickým spôsobom, ako zabrániť týmto pravidelne opakujúcim sa finančným krízam by bolo zabrániť bankám vytvárať peniaze z ničoho, ale to by len veľmi ťažko bankám tak výrazne rástli zisky ako doteraz a taktiež by sa hrozne sťažila možnosť deficitného financovania štátu. Z tohto dôvodu nebolo logické riešenie nikdy implementované. Namiesto toho prišli vysokopostavení bankári na spôsob, prostredníctvom ktorého by mohli banky vytvárať peniaze z ničoho a teoreticky by sa nikdy nemuseli báť vyčerpania rezerv. Ich riešením bolo založiť centrálnu banku.

Idea „centrálnej banky“ bola predložená verejnosti ako efektívny spôsob prevencie pred finančnou krízou, ale v krátkom čase sa ukázalo, že táto idea mala fatálnu trhlinu. Jej chybou bol zákaz vytvárania peňazí uložených v zlatom štandarde. Ako by mohli centrálne banky vždy zaručiť to, že by sa ich členským bankám nikdy nevyčerpali ich rezervy, ak by tými rezervami bolo fyzické zlato? Ďalším logickým krokom bolo teda ukončiť vzťah medzi oficiálnymi peniazmi a zlatom.

Posledným krokom formovania nového menového systému, ktorý by prakticky napomáhal neobmedzenej expanzii dlhov bolo nenechať nikoho na pochybách v tom, že bankové depozity (vklady) sú 100% chránené za akýchkoľvek podmienok. Toto bolo dosiahnuté prostredníctvom štátnej garancie ochrany vkladov. To, že vládna agenda poverená úlohou ochrany vkladov na to nemala nikdy dostatok finančných zdrojov nebol až taký problém, pretože:

a) verejnosť bola uspokojená štátnymi garanciami a
b) keby aj došlo k najhoršiemu, centrálna banka vždy mohla uvoľniť dodatočnú likviditu ako nápravu štátnych záruk.

V sumári, hladiny dlhov sú príliš vysoké vďaka nášmu menovému systému, ktorý zahŕňa nasledovné funkcie:

  1. Bankovníctvo čiastočných rezerv.
  2. Centrálne banky.
  3. Žiadna pevná väzba medzi peniazmi (ako oficiálnym platidlom) a fyzickým svetom.
  4. Ochrana vkladov (garancie).

Súčasný dlhový  problém preto neindikuje, že by niečo vo finančnom systéme nefungovalo. Naopak, je to len prirodzeným a nevyhnutným dôsledkom tohto finančného systému, ktorý bol etapovito zavedený v priebehu minulého storočia.

Zdroj: Speculative-Investor

Facebook komentár