Keby ste strávili dosť času v zlatej komunite, mohli by ste mať dojem, že najbezprostrednejšou hrozbou pre priemerného Američana nie je terorizmus alebo nezamestnanosť, ale skôr konfiškácia zlata. Počnúc tým, že F.D.R. konfiškoval zlato počas Svetovej hospodárskej krízy, a pokračujúc pomerne presnou predpoveďou, že sme vedení do ešte väčšej depresie, bezcharakterní obchodníci s mincami tlačia investorov ku kúpe drahých “numizmatických” alebo “zberateľských” mincí, o ktorých vyhlasujú, že by mali byť chránené od zhabania štátom. Jediným problémom je, že pôvodné pohnútky pre konfiškáciu sa už neuplatňujú a „ochrana“, ktorú ponúkajú veľkí obchodníci s mincami by vám vlastne nepomohla udržať si vaše zlato. (list obrazku nájdetena)

Despotické  nariadenie

V roku 1933 prezident Roosevelt vydal prezidentské nariadenie č.6102 zakazujúce americkým občanom súkromné vlastníctvo zlata a vyžadujúce odovzdať ich nerazené zlato (zlaté prúty) prípadne čeliť pokute 10.000 amerických dolárov (resp. 167.700 dnešných dolárov), či 10 rokom odňatia slobody.

Pre súkromné osoby, nariadenie uvádzalo nasledujúcu výnimku:

Zlaté  mince a zlaté certifikáty vo výške nepresahujúcej v úhrne 100 dolárov [asi 5 trójskych uncí v tej dobe] patriace jednej osobe a zlaté mince, ktoré majú uznávanú špeciálnu zberateľskú hodnotu „vzácnych a neobvyklých“ mincí.

Zachvátení  týmto „vzácnym a neobvyklým“ jazykom, sa viacerí obchodníci s mincami snažia presvedčiť nič netušiacich zákazníkov, že normálne nerazené mince nie sú bezpečné, a že sa oplatí priplatiť si za „numizmatické“ alebo „zberateľské“ mince, ktoré by boli oslobodené od Rooseveltovho štýlu konfiškácie.

Výzva boričom mýtov

Skutočnosťou je, že takmer všetky mince predávané ako „numizmatické“ alebo „zberateľské“ našimi konkurentmi sú naozaj úplne bežnými mincami predávanými za vysoké prirážky, z ktorých majú díleri extra profit. Keby sme boli v roku 1933, tieto mince by absolútne nespadali pod definíciu „vzácne a neobvyklé.“

Naozajstnou numizmatikou sú extrémne zriedkavé mince alebo jedinečné  svojho druhu, ktoré zberatelia nakupujú pre ich historickú a estetickú kvalitu. Tieto mince by sa mohli predávať za 100.000 dolárov, zatiaľ čo obsahujú zlato len v hodnote 1.400 dolárov. Väčšina predajcov si účtuje obrovské prémie, a tak minciam musia zvýšiť jednotkovú cenu o 30-50% ešte predtým, ako môže kupujúci dúfať, že bude z obchodu profitovať. Je to špekulatívne úsilie. A to také, u ktorého je pravdepodobné, že sa stáva ešte riskantnejším, keď USA upadá hlbšie do ekonomickej depresie.

Skutočným numizmatickým minciam, ako kúskom prepychového umenia, sa darí  viac v dobe blahobytu, keď sú ľudia stále bohatší a rozširujú svoje zbierky. V zlých časoch sú zberatelia nútení ich predávať, pretože potrebujú hotovosť. S veľkým množstvom zberateľov na rovnakej lodi sa tak ceny potápajú. Aj keď obsah zlata v samotnej minci rastie, je to len malý zlomok z celej hodnoty mince. Vzhľadom k tomu, že prémie sú zazmluvnené, hodnota mince klesá. Takže, ak kupujete zlato kvôli strachu z ekonomického kolapsu , mali by ste si kúpiť nerazené zlato (prúty) a nie numizmatiku. 

Prečo bolo zlato skonfiškované?

V roku 1933, keď Roosevelt vydal jeho neslávne nariadenie, USA stále fungovali na zlatom štandarde, čo znamená, že každých 20,67- papierových USD mohlo byť „vykúpených doručiteľom na požiadanie“ za trójsku uncu zlata.  Keďže Roosevelt musel financovať veľa projektov verejných prác a tiež možno chcel potichu znížiť reálne mzdy, aby naštartoval rast zamestnanosti, konfiškoval zlato a potom devalvoval výmenný kurz na 35 USD za uncu (v tom čase jedinými, ktoré mohli „vymieňať“, boli zahraničné vlády). Takto teda Američania okamžite zbadali 40%-ný pokles hodnoty dolárov v držbe a vládny zisk bol izolovaný v niečom, nazvanom ako Exchange Stabilization Fund, ktorý mohol byť použitý na prezidentove rozmary bez súhlasu Kongresu. Celkom šikovný trik, však?

Je dôležité si uvedomiť, že konfiškácia bola potrebná  pre Rooseveltov plán, pretože sme boli v zlatom štandarde. V tej dobe mala zlato v držbe celá populácia. Ak by Roosevelt devalvoval americký dolár bez konfiškácie, potom akékoľvek úspory Američanov držané v zlate by boli imúnne od tejto skrytej dane. Okrem toho, mnohí Američania by pravdepodobne vykúpili papierové doláre, ktoré mali v držbe, zo strachu z ďalšej devalvácie. To by mohlo zničiť životaschopnosť dolára ako meny.

Tieto princípy sa už nepoužívajú. V dôsledku Rooseveltovej a Nixonovej demontáže zlatého štandardu zlato už nie je menou. Väčšina Američanov drží svoje úspory v dolároch, ktoré sú jediným zákonným platidlom (čo znamená, že musia byť akceptované pri splatení všetkých dlhov). Teda prezident Obama a jeho kamarát Bernanke nemusia konfiškovať zlato, aby devalvovali dolár či zafinancovali nadmerné alebo prehnané výdavky. V skutočnosti FED viac ako zdvojnásobil menovú bázu od začiatku finančnej krízy.

Čoho sa môžeme obávať?

Jediný  dôvod na strach z konfiškácie je v prípade, že je federálna vláda v platobnej neschopnosti a potrebuje zlato, aby vyplatila svojich veriteľov. Ale ak to dospeje k tomu, že Washington len tak z rozmaru proste ukradne náš majetok, potom prečo by bolo zlato jediným terčom? V tom okamihu by bolo jednoduchšie zhabať nehnuteľnosti, vozidlá, akcie a dlhopisové certifikáty. V priebehu dejín bolo zlato cenné pre jeho vysoký pomer hodnoty k hmotnosti, takže bolo jednoduchšie ho zatajiť a rovnako s ním aj obchodovať v čase ťažkých politických pomerov. Uvažujte: vy ste mohli uložiť do vnútornej strany remeňovej pracky dosť zlata na zaopatrenie malej rodiny počas 6 mesiacov (cca 9 uncí).

Zapamätajte si, ak si Washington zvolí cestu konfiškácie, hovoríme o situácii z čistého blázinca. Keď začnú vlády takýmto štýlom  rušiť vlastnícke práva, celý trhový mechanizmus prestane fungovať. Videli sme to počas Veľkej depresie, keď Hoover a potom Roosevelt neúprosne zaútočili na súkromné vlastníctvo a zmluvy.

Ak bude situácia naozaj taká zlá, vy nebudete veriť nejakému vládnemu agentovi s inteligenciou priemerného úradníka TSA (Transportation Security Administration), aby posúdil, či sú vaše mince dostatočne numizmatické na to, aby boli oslobodené od zhabania. Najlepšou ochranou v tomto prípade by bolo, keby ste mali vaše zlato uložené doma na bezpečnom mieste alebo v off-shore spoločnostiach v zahraničí (daňové raje) a nie v bezpečnostných schránkach v banke, kde je väčšia pravdepodobnosť skonfiškovania.

Dokonca ani v zápale Rooseveltovho konfiškačného režimu vládne vojsko nevnikalo násilím do domovov ľudí. Jediné (aj to neúspešné) trestné stíhanie sa uskutočnilo, keď sa newyorský advokát pokúšal vybrať 5.000 trójskych uncí z Chase bank. Iróniou je, že vlastne všetko Štátnou pokladnicou vyzbierané zlato bolo svojhlavo odovzdané vo vlne pomýleného patriotizmu, kým viacero „porušovateľov zákona“ proste držalo zlato – čoho následkom je, že niekoré staré mince unikli peciam Štátnej pokladnice a sú v súčasnosti stále v obehu.

Pohotové nakupovanie

Pointou je, že bezcharakterní obchodníci používajú hrozbu konfiškácie ako zastrašovaciu taktiku, aby vás presvedčili kúpiť si zlaté mince s cenovými prirážkami značne vyššími od trhovej hodnoty kovu, ktorý obsahujú. Kým investori nakupujú fyzické zlato z viacerých dôvodov – chýba riziko protistrany, poskytuje finančné súkromie, je prenositeľné atď. – je to hlavne uchovávateľ hodnoty, teda spôsob ako ochrániť svoje bohatstvo od nemilosrdnej devalvácie nekrytej meny. Vašim cieľom nákupcu je získať čo najvyššie možné množstvo zlata za svoje peniaze od dílera, ktorému dôverujete. Obchodník by mal viesť celý proces predaja tak, aby bol transparentný a ľahko zrozumiteľný a tiež by mal dodať pravý a nefalšovaný tovar za dohodnutú cenu.

Tak aj z dôvodu podnikateľskej etiky a férového jednania s našimi zákazníkmi som už skôr rozhodol o tom, že by spoločnosť Euro Pacific Precious Metals nemala ponúkať numizmatické mince. Zjednodušene povedané, myslím si, že sú mizerným investičným nástrojom.

Zdroj: Euro Pacific Capital

Facebook komentár