Čo ste vždy chceli vedieť o zlate * “Antal E. Fekete”

Nasleduje prepis rozhovoru, o ktorý požiadal jeden zlatu priaznivo naklonený hedge fond.

Otázka: Profesor Fekete, ste známy ako neochvejný zástanca návratu zlatého štandardu. Avšak, ekonómovia hlavného prúdu hovoria, že zlatý štandard nie je praktický a bojujú s touto myšlienkou všetkými zbraňami, ktoré majú k dispozícii. Ako reagujete na ich kritiku? 

Odpoveď: Hovoriť, že zlatý štandard nie je praktický je akoby ste povedali, že poctivosť nie je praktická a Ústavy sú tvorené len preto, aby boli ľahkomyseľne ignorované, keď sa nám to hodí. Napríklad, americká ústava pre Spojene štáty americké veľmi jasne prikazuje monetárny štandard založený na cenných kovoch. Oponentom zlatého štandardu sa zatiaľ nepodarilo nazbierať dostatok morálnej sily na to, aby zmenili ústavu a aby tak formálne zavrhli zlatý štandard. Už v roku 1933 prezident Roosevelt obyvateľom skonfiškoval zlato a namiesto toho im dal nekonvertibilné papieriky a pristúpil k navýšeniu ceny zlata vyjadrenej v papierikoch o 75%. Moc zvládne všetko: a ak to nemožno uskutočniť spravodlivo a legálnou cestou, potom je potrebné použiť silnú ruku štátu, aby to uskutočnila prostredníctvom právnických kľučiek a za pomoci polície a väzenia. 

Keď nahliadneme do neďalekej minulosti, v našom vlastnom storočí Švajčiarsko zmenilo prostredníctvom referenda svoju ústavu, v ktorej bol zlatý štandard uctievaný. Obyvateľom bol poskytnutý víkend na to, aby posúdili a rozhodli sa o kladoch a záporoch navrhovaných ústavných zmien. Nemiestny zhon, ktorým boli tieto zmeny prehnané cez ústavný proces prezrádzal nečisté svedomie autorov.

Jeden z hlavných princípov, ktorý podporuje zlatý štandard je, že právna teória nemôže tolerovať dvojitý právny štandard. Vláda, jej ministerstvá a agentúry by sa mali riadiť tými istými zákonmi ako obyvatelia. Neexistujú žiadne prijateľné dôvody, prečo by malo byť dovolené, aby Štátna pokladnica alebo centrálna banka mohla vydávať dlhopisy, na ktorých splatenie nemajú finančné prostriedky a ani len nemajú v úmysle splniť si tento záväzok – zatiaľ čo so všetkými ostatnými bude zaobchádzané v súlade s Trestným zákonníkom. Keď hovoríme, že zlatý štandard nie je praktický, akoby sme tvrdili, že vláda by mala byť vyňatá z pôsobnosti Trestného zákonníka. 

Otázka: Ktoré by boli základné kroky pri obnove zlatého štandardu? Ako by sa malo postupovať?

Odpoveď: Tento proces zahŕňa tri nevyhnutné kroky. 

Po prvé, vláda by mala otvoriť mincovňu pre zlato. To znamená, že každý, kto by si chcel zameniť svoje zlato správnej kvantity a kvality na zlaté mince by mal mať v mincovni túto možnosť bez toho, aby musel štátu platiť monopolné poplatky za razbu mincí a nemal by existovať limit na zamieňané množstvo. Inými slovami, ľudia by dostali naspäť svoje zlato, uncu za uncou, vo forme mincí a náklady razby by boli absorbované vládou, tak isto ako absorbuje náklady za údržbu diaľnic. Naopak, majitelia zlatých mincí musia mať právo hromadiť, topiť alebo vyvážať ich podľa vlastného uváženia. Účelom tejto schémy je, aby sa právo regulovať ponuku peňazí presunulo z nevolených byrokratov na obyvateľstvo. 

Po druhé, uzákonenie papierových peňazí ako platidla musí byť raz a navždy vyhlásené za protiústavné, aby sa odstránilo donucovanie pracujúcich prijímať nekonvertibilnú menu za poskytnuté služby. 

Takéto donucovanie bolo po prvý raz legalizované vo Francúzsku a Nemecku v roku 1909, len 5 rokov predtým ako vypukla Prvá svetová vojna. Tieto krajiny chceli dosiahnuť, aby štátni úradníci a vojenský personál mohli byť platení dobropismi a tým dosiahli, že v prípade vojny boli všetci pracujúci k službám vlády bez ohľadu na stav rozpočtu a výber daní. Dôvodom pre toto druhé opatrenie je, že vlády by nemali mať možnosť viesť nevyhlásené a nepopulárne vojny ako to mohli v minulosti robievať králi, ale musia zdvihnúť dane. Prvá svetová vojna by sa bola bývala skončila veľmi rýchlo, keby neboli papierové peniaze uzákonené ako platidlo. Hneď ako by už nebolo zlato v štátnych pokladniciach a pokiaľ by voliči neboli ochotní platiť za pokračujúce prelievanie krvi a deštrukciu majetku, bojujúce strany by boli donútené uzavrieť mier. A svet by bol krajším miestom. 

Po tretie, za pozornosť stojí princíp, ktorý poznáme ako „Real Bills Doctrine“ (doktrína reálnych zmeniek) Adama Smitha. Zmenkám na rýchloobrátkový tovar najviac dopytovaný spotrebiteľmi, ktoré sú splatné v zlatých minciach za 91 dní (dĺžka ročného obdobia), musí byť umožnené vstupovať do prirodzeného peňažného obehu. Toto zaručí flexibilitu monetárneho systému nie cez vládne prinútenie, ale cez dobrovoľnú spoluprácu výrobcov a spotrebiteľov v procese uspokojovania ľudských túžob. 

Možno vidieť, že trh s reálnymi zmenkami je clearingovou inštitúciou zlatého štandardu. V roku 1918 na konci Prvej svetovej vojny, víťazné spojenecké sily rozhodli, že neumožnia, aby sa svet vrátil späť k multilaterálnemu svetovému obchodu. Aby sa o tom uistili, chceli sa vrátiť ku zlatému štandardu, ale v takej forme, že Veľká Británia spravila libru konvertibilnou za zlato za predvojnový výmenný kurz, ale s umožnením len bilaterálneho obchodu. Toto neznamenalo nič iné ako kastráciu zlatého štandardu: keď raz bola clearingová inštitúcia amputovaná, nemohla vykonávať svoje funkcie. 

Spojenecké sily to spravili ako pomstu: chceli ochromiť Nemecko viac ako stanovovala Versailleská mierová zmluva. Nanútenie bilaterálneho obchodu Nemecku sa rovnalo mierovej blokáde a umožnilo to spojeneckým silám monitorovať a kontrolovať nemecký dovoz a vývoz. Doplatili však na to. Veľká hospodárska kríza a kolaps medzinárodného zlatého štandardu v rokoch 1931-1936 boli zapríčinené násilnou elimináciou multilaterálneho financovania svetového obchodu reálnymi zmenkami. 

Zlatý štandard neskolaboval v dôsledku jeho „kontrakčného charakteru“ – ako uvádzal Keynes. Skolaboval, lebo jeho clearingový systém, trh so zmenkami, bol blokovaný. Klesajúce ceny v roku 1930 neboli príčinou Veľkej hospodárskej krízy: boli jej dôsledkom. Príčinou boli klesajúce úrokové sadzby. Mimochodom, klesajúce úrokové sadzby boli spôsobené ilegálnym zavedením „operácií na voľnom trhu“ zo strany Federálnych rezerv Spojených štátov amerických v roku 1921, ktorými centrálna banka platí úplatky vo forme bezrizikových ziskov dlhopisovým špekulantom za to, že vyháňajú ceny dlhopisov do výšok.

Otázka: Do akého rozsahu by mali byť peniaze „kryté“ zlatom? 

Odpoveď: Real Bill Doctrine poskytuje odpoveď na túto otázku. V priemere je v jednom kvartáli 75 pracovných dni. A preto v priemere na každý pracovný deň pripadá jedna sedemdesiatpätina, čo predstavuje 1.3 percenta, všetkých reálnych zmeniek, ktoré sa stávajú splatnými v zlate. Je potrebné, aby bol k dispozícii dostatočný objem zlata, aby mohli byť vyrovnané splatné zmenky; je ho potrebné viac, v prípade rastúcej diskontnej sadzby, menej, ak sadzba klesá. Za normálnych podmienok by komerčným bankám mal taký objem zlata pritekať z bežnej činnosti a s týmto zlatom by potom mohli splatiť spomínané zmenky. V prípade netradičných podmienok musia ísť banky na trh so zmenkami a so zľavou predať dostatočný objem zmeniek zo svojho portfólia, aby si zaistili potrebné zlato. Toto by nemal byť problém: splatná reálna zmenka je najvýnosnejším aktívom, aký komerčná banka môže mať. V akomkoľvek okamihu sú na svete komerčné banky, ktoré majú prebytok zlata. A predháňajú sa, aby získali výnosné aktíva. Hodnota reálnych zmeniek rastie každým dňom, ktorým sa blížia ku splatnosti. Predstavujú „samosasplácajúci úver“. Predajom podkladového tovaru konečnému spotrebiteľovi sa generujú prostriedky na ich splatenie. 

Otázka: Čo sa stane, ak krajina nemá v pokladniciach žiadne zlato? 

Odpoveď: Taká krajina bude svedkom nárastu diskontnej sadzby. Existencia kladného rozpätia medzi diskontnými sadzbami prevažujúcimi v dvoch krajinách nakláňa obchodné podmienky v prospech krajiny s vyššou sadzbou. Môže ponúkať nižšie ceny za svoj vývoz a zároveň platiť nižšie ceny (za 91 dní) za svoj dovoz. To znamená, že krajina dostáva zlato za svoje vývozy o 91 dní skôr ako sú v zlate splatné zmenky za jej dovoz. Okrem toho, vyššia diskontná sadzba vyvolá prísun krátkodobého kapitálu, ktorý pomôže financovať vývoz aj dovoz. Musíme tiež pamätať na fakt, že dovoz nie je financovaný vývozom a ani zlatom. Zlato je tu preto, aby krajinu prenieslo cez dočasnú rovnováhu. 

Pokiaľ by táto pomoc nemala byť dostatočná na to, aby pokryla nedostatok zlata, potom ak chcú spotrebitelia jesť, byť oblečený a obutý a v zime v teple, musia siahnuť hlbšie do svojich vrecák a vydolovať z nich zlaté mince, ktorými vyplatia zmenky za dovoz v čase ich splatnosti. 

Pointou je, že nedostatok zlata nemusí spôsobovať paniku: vďaka mechanizmu diskontnej sadzby ide o samosakorigujúcu situáciu. 

Otázka: Oznámili ste, že v auguste v Budapešti založíte školu nazvanú Nová rakúska ekonomická škola. Prečo nová? Prečo rakúska? A prečo v Maďarsku? 

Odpoveď: Rakúska ekonomická škola bola založená Carlom Mengerom (1840-1921) z Rakúsko-Uhorska, ktorý si tak ako Isaac Newton zaslúži epitaf humanis generis decus(pýcha ľudstva). Prví členovia tejto školy, tak ako sám Menger, boli všetci veľkí monetárni vedci, ktorí opovrhovali myšlienkou nekonvertibilnej meny. Keynes predstavil názor, že zlatý štandard je „barbarský prežitok“ a mali by sme sa ho zbaviť. Pomocou úplatkov a vydierania bola vedecká obec zapojená do podpory novej doktríny, zatiaľ čo Rakúska škola oslabovala. 

Keď sa stal zjavným intelektuálny bankrot keynesiánstva, ktorý prevrátil veci hore nohami kritikou sporovlivosti a vyzdvihovaním márnotratnosti, Rakúska škola sa predovšetkým v Spojených štátoch amerických dostala do obdobia renesancie a hlásala zdravý rozum a návrat k zlatému štandardu. Avšak, „americkí Rakúšania“ sú výrazne proti Real Bills Doctrine Adama Smitha pretože je v rozpore s ich najsvätejšou Kvantitatívnou teóriou peňazí. Nerozumejú tomu, že obeh reálnych zmeniek je spontánny a jeho potlačenie nie je nič iné ako neoprávnený zásah do fungovania voľného trhu. Nechápu rozdiel medzi diskontnou sadzbou (výnos reálnych zmeniek) a úrokovou sadzbou (výnos zlatých dlhopisov). 

To ma motivovalo založiť moju školu v Maďarsku, kde žijem. Bolo by katastrofou, keby sa americkým Rakúšanom podarilo premeniť ich „100% zlatý štandard“ na realitu. Neprežil by prvé vianočné nákupné obdobie. Trhy by sa dostali do problémov a zlatý štandard by si vyslúžil zlé meno už po druhý raz. 

Rakúsko a Maďarsko bývavali duálnou monarchiou za čias Carla Mengera a zdieľali nielen panovníka, ale aj vedecké a kultúrne dedičstvo. 

Otázka: Prečo zlatý štandard? Prečo si nevyberieme kôš cenných kovov alebo iných na trhu obchodovaných komodít, aby nám slúžil ako štandardná jednotka hodnoty? 

Odpoveď: Americkí monetárni doktori majú zvyk zosmiešňovať zlato tým, že ho porovnávajú s mrazenými kusmi bravčového, ktoré, horribile dictu, bolo obchodované na tom istom mieste odvtedy ako bolo zlato vylúčené z Monetárneho raja. Toto odzrkadľuje názor naznačujúci, že zlato je prinajlepšom len jednou z trhovo-obchodovaných komodít a kôš so širším výberom by mohol poskytnúť lepšiu monetárnu rezervu ako zlato. 

Tento prístup nie je správny. Zlato nie je kus bravčového – bez ohľadu na zbožné prianie amerických monetárnych lekárov. Dôvodom je, že marginálna užitočnosť toho prvého klesá pomalšie ako druhého. V skutočnosti, marginálna užitočnosť zlata klesá pomalšie ako užitočnosť akejkoľvek inej komodity (alebo koša komodít), ktorú človek pozná. To je to, čo robí zlato tým, čo je: monetárnym kovom par excellence. To je to, čo zo zlata robí monetárne aktívum, ktoré nemá žiaden náprotivok ako záväzok v súvahe iného subjektu. 

Mimochodom, existujú len dva monetárne kovy: zlato a striebro. Ostatné vzácne kovy ako platina a paládium nimi nie sú. Čo odlišuje monetárne kovy od ostatných vzácnych kovov je ich stocks-to-flows ukazovateľ (existujúce zásoby komodity v porovnaní s ročnými prírastkami z novej ťažby). V prípade monetárnych kovov ide o násobky, v prípade ostatných vzácnych kovov ide len o malé zlomky. 

Otázka: Kritici hovoria, že historicky bola v období zlatého štandardu svetová ekonomika ochabnutá, obchod bol pomalý a technologické a medicínske inovácie boli nevýrazné; v skratke: zlatý štandard nikdy dobre nepracoval. Ako reagujete na toto? 

Odpoveď: Toto obvinenie je presným opakom pravdy. Rozkvet zlatého štandardu bol počas storočného obdobia medzi rokom 1815 (koniec napoleonských vojen) a 1914 (začiatok Prvej svetovej vojny). Toto bolo obdobie transkontinentálnych železníc, interkontinentálnych lodných plavieb, keď boli uskutočnené všetky kľúčové objavy, ktoré nás priviedli do obdobia elektriny, spaľovacích motorov, letectva, bezdrôtovej komunikácie, röntgenových lúčov, etc. Financovanie týchto objavov a ich aplikácií v doprave, telekomunikáciách a medicíne by nebolo možné bez zlatého štandardu a akumulácie kapitálu, ktorý umožnil. 

Otázka: Zavedenie zlatého štandardu v súčasnosti sa len ťažko môže zdať reálnym berúc do úvahy obrovské injekcie nových peňazí celosvetovo pumpovaných do ekonomiky. Ako by sa zlatý štandard s týmto vysporiadal? 

Odpoveď: Nevysporiadal by sa. Nový zlatý štandard by nechal systém nekonvertibilnej meny, aby sám seba zničil a varil sa vo vlastnej šťave prebytočných papierových peňazí. Keď tento systém už nebude ľuďom ďalej schopný zabezpečovať jedlo a ostatné potreby, keď nebude schopný poskytovať zamestnanie pre väčšinu spoločnosti, zlatý štandard sa znovu prihlási k životu. Ľudia musia jesť a majú tiež aj iné potreby. Musia mať prácu, aby si mohli zarobiť na živobytie. Svet si uvedomí, možno nečakane v prípade väčšiny obyvateľstva, že zlato má svoje miesto pod slnkom. Zlato je jadrom kapitálu, ktoré nemôže byť zničené ani infláciou ani defláciou, ktoré prežije akúkoľvek konsolidáciu súvah. Zlato je v centre liečebného procesu svetovej ekonomiky, ktorý umožní prežitie. 

Otázka: Je zlatý štandard Ultima Ratio (posledná alternatíva) liečby ľudskej slabosti, ktorou je viera, že môžeme znásobiť bohatstvo tým, že budeme tlačiť peniaze bez obmedzenia? Je pravdou, že žiadna centrálna banka nikdy nemôže poraziť politikov, ktorí majú dobré úmysly? 

Odpoveď: Friedrich Hayek, laureát Nobelovej ceny a člen Rakúskej školy, si to myslel. Povedal, že keby nebolo sklonu vlády míňať viac, ako si môže dovoliť, tak by zlatý štandard nebol potrebný. 

Nemyslím si to. Zlato vidím všade bez ohľadu na vládny sklon k míňaniu. I bez zlatého štandardu hrá zlato dôležitú rolu pri tvorbe cien, miezd, renty, úrokových sadzieb. Pomáha nájsť rovnováhu medzi krátkodobým a dlhodobým uspokojením potrieb; určuje marginálnu produktivitu práce a kapitálu. Je ako vzduch; nevidíme ho, ale je tam a bez neho by žiaden život nebol možný. 

Potrebujete meradlo na meranie hodnoty. Zlato je surovinou, z ktorej je toto meradlo vyrobené. 

Otázka: V minulosti sa tiež stávalo, že štáty bankrotovali, niektoré aj viackrát, napr. staroveké Atény, Rím alebo Francúzsko v 17. a 18.storočí. Toto naznačuje nielen to, že takéto niečo sa môže stať aj za fungovania zlatého štandardu, ale aj že „vyššia moc“ môže vždy obísť obmedzenia, ktoré sú uvaľované na razbu mincí zo zlata a reštrikcie týkajúce sa bankového sektora kedykoľvek, keď sa na scéne objaví myšlienka nedostatku zlata. Prečo si myslíte, že budúci zlatý štandard bude úspešnejší a podarí sa mu vydržať dlhšie? 

Odpoveď: Neexistuje žiadny presne stanovený limit na objem samosasplácajúceho úveru, ktorý môže byť bezpečne vytvorený na váhovú jednotku zlata. Vylepšenia v clearingových technikách ako sú telekomunikácie, vylepšenia v medzinárodnom obchode a skladovaní zvýšia objem možného úveru bez korešpondujúceho nárastu objemu zlata, ktoré tento uver kryje. Je to táto vlastnosť, ktorá zo zlata robí konečného eliminátora dlhu. Jednoducho nie je pravda, že obmedzenia, ktoré sú uvalené na ekonomiku zlatým štandardom, sú kontrakčné a že vyššia moc sa oprávnene vymaňuje z týchto okov. 

Zlata nie je nedostatok: z pohľadu stocks-to-flows ukazovateľa je zlato najprebytkovejší materiál na svete. Ale preto, aby zlatý štandard prežil, je potrebné, aby človek veril vláde, že zlato vyplatí. Ak je táto dôvera naštrbená, zlato má tendenciu schovávať sa a potom sa systém môže zosypať. Odpoveďou na tento problém je, že vláda si musí udržiavať dôveru svojich poddaných bez naštrbenia.

Otázka: Aký je váš názor na to, ako vlády pristupujú k finančnej kríze, gréckej kríze, kríze Eura a iným menovým krízam, ktoré sa hlásia o slovo? Ako dlho môžu odolávať „dlhovým búrkam“? Budú schopné ich zvládnuť pomocou nových dlhov? 

Odpoveď: Vlády vyspelých krajín nesú plnú zodpovednosť za zatiahnutie sveta na pokraj tejto krízy – najväčšej finančnej a ekonomickej krízy v dejinách. Mali sa priznať vinu a rezignovať a nechať nové vládne kabinety s lepšími ekonomickými teóriami, aby prevzali vládu a prišli na riešenie tejto situácie. Namiesto toho sa zubami-nechtami držia pri moci. Ich analýzy príčin tejto choroby sú nesprávne; liečebné postupy, ktoré odporúčajú sú len starými všeliekmi, ktoré sú úplne nevhodné, čí dokonca až kontraproduktívne. 

Ako príklad si môžeme zobrať z reťaze utrhnutý rast zadĺženia. Veľká finančná kríza, grécka kríza a všetky menové krízy, ktoré sa ešte len chystajú na to, aby prepukli, sú súčasťou toho istého problému, a to problému dlhového. Jeho korene siahajú do roku 1971. Pätnásteho augusta toho osudného roku americká vláda defaultovala na svoje medzinárodné zlaté dlhopisy. Dnes nám už hrozí, že táto dlhová hora sa na nás zrúti a pochová svetovú ekonomiku pod troskami. 

Dôvod tohoto exponenciálneho rastu svetového dlhu je, že medzinárodnému menovému systému od roku 1971 chýba spomínaný konečný eliminátor dlhu. Celkový svetový dlh preto môže len narastať a nikdy nie sa zmenšovať. Mali by sme na to vždy pamätať, keďže od nepamäti zlato úspešne existovalo ako konečný eliminátor dlhu – až pokiaľ nebolo násilne odstránené z medzinárodného menového systému v roku 1971. Splatenie dlhu v zlate eliminovalo dlh, bodka. Od roku 1971 sa vlády tvária, že splácanie dlhu v US dolároch ho takisto eliminuje. Ale v skutočnosti tomu tak nie je. Dlh bol len presunutý z dlžníka na americkú vládu a tu sa akumuloval. Takýto transfer dlhu nie je to isté ako jeho eliminácia. Akumulácia dlhu má ale svoj prirodzený limit. A tento limit bol teraz dosiahnutý. 

Váš opis obrovského objemu dlhov ako búrky je veľmi vhodný. Vlády vedúcich rozvinutých krajín nebudú schopné zvládnuť búrku, ktorú rozpútali. Ale len prilievajú olej do ohňa. 

Otázka: Ako sa bude súčasná situácia vyvíjať? Myslite si, že dôsledkom bude hyperinflácia alebo deflácia? 

Odpoveď: Človek musí byť opatrný, keď používa tieto výrazy. Oboje, inflácia aj deflácia, znamenajú deštrukciu bohatstva prostredníctvom znehodnocovania dlhopisov; v prvom prípade prostredníctvom depreciácie a v druhom prípade prostredníctvom defaultu. Je tiež možné, že sa tieto dve situácie odohrajú simultánne. 

Ale ak trváte na tom, aby som odpovedal na Vašu otázku, hlasujem za defláciu. Znaky deflácie sú všade okolo nás. Veľký objem nových peňazí nie je schopný zamedziť klesajúce ceny a úrokové sadzby všade, kam sa len pozrieme. Viera v sľuby, že dlhy budú splatené, postupne mizne. Banky neveria jedna druhej v prípade depozitov z jedného dňa na druhý. Papierové zlato je nanucované tým, ktorí chcú zlato vo fyzickej forme. Čo je ešte horšie je, že vytrácajúca sa dôvera dosiahla úroveň nákazy. Papierové bohatstvo mizne priamo pred našimi očami. Domino efekt sa rozširuje: kolaps jednej firmy stiahne dolu vodou aj ďalšie dve spoločnosti. Najstrašidelnejšou je klesajúca zamestnanosť. Toto vedie k vypuknutie nepokojov. A vlády sú úplne nepripravené a myslia si, že ďalší prepad ekonomiky jednoducho vyriešia natlačením väčšieho objemu peňazí, na čo sú výborne vybavení. 

Otázka: Vaša odpoveď na moju nasledujúcu otázku bude našich čitateľov určite veľmi zaujímať. Investovali ste do zlata, striebra a iných drahých kovov? Kúpili by ste ich aj za súčasné vysoké ceny? 

Odpoveď: Rád by som sa ohradil voči Vášmu použitiu slova investovať. Podľa môjho názoru nie je držba monetárnych kovov investíciou, ale skôr poistkou. Nemyslím si, že ostatné vzácne kovy (alebo kamene) sú dobrou investíciou. Čo sa týka monetárnych kovov, zlata a striebra, spravili by ste dobre, ak by ste si ich po troške kupovali pravidelne každý mesiac bez ohľadu na cenu. Na držbu týchto kovov by ste mali nazerať ako na protipožiarnu poistku. Ak nikdy nedôjde k jej poistnému plneniu, o to lepšie.

Za optimálnych podmienok by ste mali sledovať hodnotu svojho majetku nie v dolároch, ale v zlate. Inými slovami, zostavovali by ste svoju súvahu na strane aktív aj pasív nie v dolároch alebo eurách, ale v jednotkách zlata (unciach alebo gramoch). Vyžaduje si to istú dávku sebadisciplíny, ale ide o jediný spôsob ako sa vyhnúť nástrahám, ktoré so sebou prináša neustále nazeranie na svoj obraz v zakrivenom zrkadle. Nejasnosť obrazu sa môže veľmi ľahko stotožniť s nejasnosťou mysle. 

Otázka: A dostávam sa ku svojej záverečnej otázke. Akú odhadujete cenu zlata v US dolároch alebo eurách v časovom horizonte 3 až 5 rokov? 

Odpoveď: Je mi ľúto, ale nie som veštec. Myslím, že by som skompromitoval svoju reputáciu vedca, ak by som sa pokúšal odpovedať na Vašu otázku. Okrem toho, nemyslím si, že ma zaujíma odpoveď na túto otázku. V každom prípade, odhady budúcej ceny zlata nie sú príliš podstatné. 

Podstatnejšia a zaujímavejšia otázka je, či tu dolár a euro o 3 alebo 5 rokov ešte budú. Nie som si istý ohľadom eura, ale myslím si, že dolár tu určite ešte o 3 roky bude. O 5 rokov – možno nie, ale nebol by som prekvapený, ak by sila doláru prekonala tých 5 rokov. 

Je nebezpečné podceňovať silu jedu, s ktorým musíte žiť a pracovať. 

Autor rozhovoru: Ďakujem za čas, ktorý ste nám venovali. 

Profesor Fekete: Ďakujem Vám za príležitosť vyjadriť moje názory. 

* ale báli ste sa opýtať. 

Zdroj: ProfessorFekete