Dráma o dlhovom strope “Ron Paul”

Debata o dlhovom strope ponúka množstvo príležitostí pre politické divadlo vo Washingtone. Navrhovatelia tohto návrhu sa zastrašujú a dezinformujú verejnosť, aby nakoniec donútili oponentov prijať navýšenie dlhu a daní. Je dôležité vedieť rozlíšiť pravdu od propagandy. 

Ako prvé si musia politici uvedomiť, že bez skutočných zmien sa defaultu nevyhneme. V skutočnosti sa s platobnou neschopnosťou stretávame každý deň prostredníctvom ťahov monetárnej politiky. Každé zapojenie FEDu do kvantitatívneho uvoľňovania a devalvovania dolára znamená zníženie platobnej schopnosti amerického obyvateľstva, ktoré je spôsobené znižovaním kúpnej sily a zároveň znižovaním hodnoty úspor. Od roku 2008 stratil dolár polovicu svojej hodnoty oproti zlatu. FED tvrdí, že sa inflácia za posledné roky pohybovala pod 2%, avšak ekonómovia, ktorí zhromaždili iné dáta tvrdia, že ak počítate viac tradične, inflácia bude až 9%. Zarážajúce je, že sa hovorí o zmene metódy výpočtu CPI, aby sa tak ukryli škody ktoré napáchala táto vláda. Vďaka tejto zmene sa vláda vyhne vyplácaniu transferov seniorom zvaným COLA (upravená výška životných nákladov) a taktiež obyvatelia zaplatia viac na daniach, pretože vďaka infláciou vytlačenými príjmami sa dostanú do rozhrania s vyššou daňovou sadzbou. Toto je default. Len preto, že platobnou neschopnosťou trpia obyvatelia a nie banky, alebo zahraniční držitelia dlhov, to neznamená, že sa to nepočíta. 

Politici musia uznať, že náš dlh je neudržateľný. Vláda sľúbila a míňala po desaťročia viac ako bola schopná na daniach vyzbierať. Ale problém nie je v nízkom zdanení. Vláda sa dokázala zadlžiť až na 61,6 biliónov dolárov nekrytých záväzkov, čo vychádza 528 000 dolárov na domácnosť. Daňová politika, ktorá by viedla k výberu čo by len polovice tejto sumy od domácností by bola nepredstaviteľne drastická. Je to ako keby sme sa pokúšali vytlačiť vodu zo skaly. Problém je jednoznačne na strane výdavkov a je vyvolaný mylným ponímaním úlohy vlády v slobodnej spoločnosti. 

Azda najodpudivejší prípad šikanovania bola vyhrážka, že ak sa do 2. Augusta nenavýši dlhový strop, nebudú sa vyplácať sociálne dávky. V skutočnosti, hlavný špecialista na sociálne poistenie minulý týždeň priznal, že súčasné daňové príjmy plne pokrývajú výdaje. Jediný dôvod, prečo by sa tieto dávky nevyplácali je, že by sa vláda rozhodla použiť tieto peniaze na niečo iné. Toto všetko značí, že je vláde pohodlnejšie strašiť seniorov závislých na dôchodkoch ako pohroziť ich priateľom z bankového sektoru, ktorí v záchrannom balíku, rôznych stimuloch a kvantitatívnym uvoľňovaním do teraz dostali už 5,3 biliónov dolárov. Tento príklad pokusu o vydieranie kongresu, aby zvýšil dane hovorí o tom, aké je hrozivé byť kompletne závislý na vládnych sľuboch a je dôvodom prečo by toľko mladých ľudí vystúpilo zo sociálneho systému. 

Tak či onak sa nachádzame v ťažkých ekonomických časoch avšak čím dlhšie budeme problém odkladať, tým viac to bude bolieť v prípade pádu celého systému. Musíme sa prestať navzájom obviňovať. Musíme prestať s vojnovými ťaženiami proti ľudom na druhom konci zemegule. Musíme zastaviť nekonečné zotročovanie ľudí monetárnou politikou utajovaných bankových kartelov. A musíme drasticky prehodnotiť rolu vlády v našich životoch tak, aby sme mohli zvrátiť tento smer a dať sa opäť do práce. 

Zdroj: Project Freedom