Nová zbraň Ameriky v podobe amerického dolára Od: “Axel Merk”

Riaditeľ amerického Federálneho rezervného systému ( FED ) Ben Bernanke nedávno odkázal Číne a Brazílii, aby dovolili svojím menám reagovať na už tretie QE v poradí za posledné štyri roky. Človek nemusí byť jadrovým vedcom, aby pochopil, že danou reakciou má byť oslabenie amerického dolára voči týmto menám. Je to ale iba výmena slov alebo ide o skutočný konflikt? A kto v tomto konflikte ťahá za kratší koniec?

Jednou z najlacnejších foriem zásahov FEDu je pohnúť trhy niekoľkými oficiálnymi vyjadreniami. Znižovanie úrokových sadzieb je oveľa nákladnejšie, a to ešte nepočítame núdzové znižovania alebo tlač miliárd až triliónov dolárov. Preto z tohto pohľadu môžeme brať vyhlásenia FEDu ako napríklad, udržanie nízkych úrokových sadzieb až do roku 2015, len ako súčasť lacnej manipulácie. No QE3 už nie sú len pusté slová. Minulý mesiac oznámil FED zavedenie tretieho kola neohraničenej peňažnej pomoci určenej na výkup hypotekárnych cenných papierov (MBS). Táto peňažná pomoc je ale v skutočnosti len ťukanie do klávesníc. FED požičiava bankám „peniaze“ pomocou nákupu hypotekárnych cenných papierov, čím im zároveň nahrádza hodnotu MBS svojimi garanciami. Tieto garantované finančné čiastky môžu byť následne transformované do ďalších pôžičiek, a tým zásobiť trhy ďalšími peniazmi. Avšak financie použité na peňažnú pomoc sú v skutočnosti z ničoho. Ben Bernanke povedal, že peniaze na nákup MBS budú vytlačené, išlo ale iba o obrazné pomenovanie procesu, v ktorom žiadne tlačenie nenájdete.

Prečo to ale nazývať vojnou? Bol to brazílsky minister financií Guido Montega, kto prvýkrát použil tento termín v obviňovaní Bernankeho finančnej politiky. Problém je totiž v tom, že tak ako hociktoré iné aktívum, aj meny sú ohodnotené na základe ponuky a dopytu. Ak tlačíte peniaze za  dlhodobo pretrvávajúceho stavu, ich množstvo, a tým aj hodnota klesá bez rozdielu či je tlačenie fyzické alebo obrazné. Jediná šanca na záchranu pramení z úst zodpovedných, ktorí prichádzajú s komplikovanými vysvetleniami, prečo kvantitatívne zmeny nemajú viesť k oslabovaniu meny. No aj keď primárne ciele sú možno iné, nedá sa poprieť, že národná banka zapletená v tomto procese zároveň oslabuje národnú menu. A slabá mena jedného štátu zároveň znamená silnú menu iného štátu, čím sa dostávame do konfliktu, v ktorom víťazi len ten „slabý“. Tajnými zbraňami sú totiž výhodnejšie podmienky exportu, a tým aj silnejší rast domáceho HDP. Ak je dolár oslabovaný skrz rôzne monetárne programy, vytvára sa tlak na posilňovanie iných mien. Krajiny s týmito „inými menami“ ale vo väčšine prípadov exportujú do USA, čo ale za posilňovania ich meny je čoraz menej výhodné. Ak vezmeme do úvahy, že žiaden politik na svete nebude svojvoľne obviňovať  z ľubovoľných neúspechov samého seba, je logické, že stredobodom pozornosti sa tak stane tretia strana, ktorou je peňažná štedrosť FEDu.

Bernanke počas jedného zo svojich vystúpení na seminári v Tokiu, sponzorovanom IMF,  poukázal na možné riešenie celej situácie.  Ak sa Číne, Brazílii alebo iným štátom nepáči jeho peňažná politika, a to, že jej dopady provokujú zrod inflácie, nech jednoducho dovolia svojim menám posilňovanie. Nie je to však pre nich také ľahké, keďže silnejšie meny znamenajú aj tvrdšie konkurenčné prostredie.

Pri tom všetkom nemôžem zabudnúť ani na to, že oslabovať menu je oveľa ľahšie ako ju posilňovať. Popredným dôkazom toho je Švajčiarsko, ktoré bolo ešte donedávna  útočiskom pre investorov. Po zapojení centrálnej banky ako zdroja peňazí vyplavených na trh, prekonala Švajčiarska národná banka podľa percentového nárastu od Augusta 2008 dokonca aj svojich amerických kolegov. Aj v tomto prípade bolo tlačenie peňazí len obrazné. Niektoré operácie, ako napríklad nákup dlhopisov Európskou centrálnou bankou, spôsobili dokonca nárast finančných prostriedkov na účtoch miestnych centrálnych bánk, aj keď cieľom bolo zmenšenie peňažnej likvidity.

Japonsko už niekoľkokrát varovalo pred zásahom na finančných trhoch, ale rozmery ich ekonomiky, a tiež nedostatok politickej vôle priviedli ku komplikáciám v snahe o podobné oslabenie. Japonsko totiž zabudlo, že podobné praktiky už použili v 90tých rokoch, a že vo svete teraz panuje finančná kríza.

Medzitým Bernanke dáva jasne najavo, že si je vedomý obáv rozvojových trhov, zároveň ale tvrdí, že sú dané obavy prehnané. Popiera totiž, že by oslabovanie dolára malo niečo spoločné s prílevom nových peňazí. Údajne stačí povoliť jednotlivým menám ich posilňovanie voči doláru a problémy, ako obrovské finančné injekcie, inflácie a bubliny rôznych aktív už naďalej nebudú problémami. Čo je ale hlavné, FED bude podľa Bernanského aj naďalej pokračovať vo svojich praktikách, až kým sa neposilní stav Americkej ekonomiky, a tým vlastne ekonomiky celého sveta.

Ak sa pozrieme na stranu rozvojových trhov, uvidíme, že miestne vlády sa snažia v určitom rozmere podporovať rast svojich ekonomík aj cestou lacného výmenného kurzu. Príliš veľká inflácia alebo iné pobočné efekty sú pre nich ale nežiaducim efektom. Historický zatiaľ zvládali riešiť tieto pobočné efekty cestou rôznych administratívnych rozhodnutí, čo ale nie vždy zaberá. Zoberme si napríklad rozhodnutie Čínskej vlády kontrolovať ceny rôznych produktov a služieb, ktoré v praxi nemalo žiaden veľký úspech. Na jednej strane sa vyhla podobnej situácií, ktorá kedysi postihla Sovietsky zväz, keď kvôli rastu cien došlo k nedostatku rôznych tovarov. No na tej druhej, musí použiť oveľa viac nástrojov na efektívne spomalenie inflačných procesov. A tu sa môžeme stotožniť s Bernankeho prosbou na voľnejšie reakcie iných mien voči doláru.

Ako sa teda tento devalvačný konflikt vyrieši? Je celkom pravdepodobné, že konečným víťazom bude zlato. Ako ukazujú vyššie uvedené grafy, toto nie je len cesta najlacnejšieho. Ak vezmeme do úvahy, aká ekonomika si dokáže poradiť so silnejšou menou, víťazom je krajina, ktorá vsádza viac na hodnotu ako cenu. Tak napríklad Vietnam, verný zástanca finančnej intervencie, už niekoľkokrát vstupoval do devalvačných konfliktov. Medzitým Čína radšej dovolila svojim menej významným odvetviam presunúť svoju výrobu do krajín s nižšími nákladmi. Tým postupne vsádza na hodnotu a nie cenu. Preto, čo sa týka Ázijských krajín, veríme že najväčšie šance na akceptáciu posilňovania mien majú krajiny s najviac rozvinutou ekonomikou. Dôkazom môže byť čínsky Renminbi, ktorý nedávno dosiahol svoje devätnásťročné maximum voči doláru.

Obavy ale máme z  postupovania rozvinutých ekonomík ako USA, ktoré začínajú vsádzať na cenu. Je totiž veľmi otázne či niekedy nastúpia časy, keď bude Amerika vyvážať topánky do Vietnamu. Celkový stav je taký, že posilňovanie iných mien je len dočasné a výsledkom je krátky nárast amerického exportu. Pri možných bočných efektoch, ako inflácia alebo predaj aktív zahraničným investorom so silnými menami, sa taká politika vôbec nemusí oplatiť.

Preložil: Michal Molnár

Zdroj: MerkFunds