Je ťažké pochopiť myšlienku limitovania verejného dlhu, keď sa dnes na tom dá ušetriť.

Takmer deväť rokov potom, čo začala na západe finančná kríza, úrokové sadzby zostávajú extrémne nízke. Štvrtina svetovej ekonomiky trpí pri negatívnych úrokových sadzbách. Táto situácia ako aj politika je nepopulárna a vyvoláva obavy.

Generálny riaditeľ spoločnosti pre správu aktív Blackrock Larry Fink tvrdí, že nízke úrokové sadzby znižujú sporiteľom výnosy, ktoré budú potrebovať pri odchode do dôchodku. Z tohto dôvodu sú sporitelia nútení presúvať do úspor peniaze, ktoré mali určené na spotrebu. Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble, pripisuje veľkú časť viny na vytvorení nacionalistickej strany Alternative für Deutschland Európskej Centrálnej Banke (ECB) a finančnej politike, ktorú banka zaviedla.

Súvisiace: Centrálne banky sa snažili ovládnuť svet, avšak zlyhali

„Ochráňte sporiteľov“, je pochopiteľná sťažnosť ministra financií alebo správcu majetku národa, ktorý má pozitívnu platobnú bilanciu. Ale to neznamená, že táto námietka má zmysel. Svetová ekonomika trpí prebytkom úspor v porovnaní s investičnými príležitosťami. Menový experti pomáhajú zabezpečiť, aby boli úrokové miery v súlade s touto skutočnosťou. Trhové sily nakoniec vymedzujú, koľko sporitelia dostanú. Bohužiaľ trh hovorí, že ich úspory za moc nestoja.

Prečo existuje takýto nadbytok úspor? To je dôležitá otázka. Vzhľadom ku prebytkom na bežných účtoch vo výške 9% HDP (hrubý domáci produkt) a aj napriek nízkym úrokovým mieram, úspory ďaleko presahujú to čo dokáže absorbovať domáci trh. Nemecko by sa mohlo pýtať, aké by boli domáce úrokové miery ak by tento prebytok muselo absorbovať doma.
Nanešťastie, tento prebytok nedokáže absorbovať ani zvyšok sveta.

Prebytok úspor (alebo investičný nedostatok) je dôsledkom vývoja pred aj po kríze. Reálne dlhodobé úrokové miery klesali dokonca aj pre rokom 2007. Od začiatku krízy viedli nízke súkromné investície a znižovanie verejných investícií k zníženiu rastu produktivity a dlhové dosahy krízy viedli k zníženiu stability reálnej úrokovej miery. Silný pokrízový dopyt v rozvíjajúcich sa ekonomikách tieto trendy čiastočne kompenzoval, ale iba určitú dobu. Ale tá doba už skončila.

Niektorí budú namietať, že pokles reálnych úrokových sadzieb je len dôsledok menovej politiky a nie reálnych síl. Tento názor nie je správny. Menová politika skutočne určuje krátkodobé sadzby a ovplyvňuje tie dlhodobé. Ale cieľom cenovej stability je, že politika sa zameriava na vyváženie celkového dopytu s potencionálnou ponukou. Centrálne banky iba zistili, že nízke úrokové miery sú potrebné na dosiahnutie tohto cieľa.

Ďalšia námietka je, že aj veľmi nízke, alebo aj záporné úrokové miery sú kontraproduktívne a to aj pokiaľ ide o dopyt. Jedna odpoveď na tento argument: katastrofálne dôsledky zvýšenia úrokových mier ECB v roku 2011. Väčšia námietka je, že vyššie úrokové miery presunú príjmy z dlžníkov na veriteľov. Je viac pravdepodobné, že si dlžník bude znižovať náklady ako veriteľ navyšovať. A zhoršením schopnosti dlžníkov splácať svoje záväzky, by táto politika mala ďalšie dva škodlivé efekty: nútila by dlžníkov k bankrotom, so zlými dôsledkami pre sprostredkovateľov a  veriteľov a znížilo by to expanziu úverov. Tvrdenie, že zvýšenie úrokovej miery by bolo expanzívne , je vysoko nepravdepodobné. Prirodzene, že sporitelia tvrdia opak. Mali by, alebo nie?

Stručne povedané, veľmi nízke úrokové miery musíme považovať za príznaky tejto “choroby”, nie ako jej príčinu. Avšak je správne pýtať sa či táto menová “liečba” je tá najlepšia. Môžu sa urobiť tieto tri veci: prvá je, že vzhľadom a na povahu bankových inštitúcií, negatívne sadzby pravdepodobne nebudú prenesené na veriteľov, ale ak áno, pravdepodobne to poškodí banky; druhá je, že existuje limit ako ďaleko môžu negatívne sadzby zájsť bez obmedzenia konvertibility vkladov na hotovosť; a nakoniec, z týchto dôvodov by táto politika mohla narobiť viac škody ako osohu. Aj podporovatelia tejto politiky súhlasia s tým, že má svoje hranice.

Na túto kritiku je možné odpovedať. Avšak takáto nezvyčajná politika by viac mohla dôveru podkopať ako ju posilniť. Môže to znamenať, že menová politika je vyčerpaná? Určite nie. Schopnosť menovej politiky zvýšiť infláciu je v podstate neobmedzená. Nebezpečenstvo je skôr v tom, že k čím väčším extrémom dochádza, tým je nastavovanie menovej politiky komplikovanejšie. A preto by mala prísť omnoho agresívnejšia fiškálna politika. Je ťažké pochopiť myšlienku limitovania verejného dlhu, keď sa dnes na tom dá ušetriť.

Najlepšia politika by bola kombináciou navyšovania potencionálnych dodávok pri udržaní celkového dopytu. Dôležitými prvkami by boli štrukturálne reformy a agresívna menová a fiškálna expanzia. Ako uvádza Medzinárodný Menový Fond (IMF), v takomto expanzívnom kontexte najlepšie fungujú štrukturálne reformy. To platí najmä pri reformách na trhu práce. V USA boli pri prinášaní vyvážených setov menových politík úspešnejší ako v eurozóne.

Súvisiace: Robert Kiyosaki: “Krach trhu v roku 2016 sa blíži. Nezabudnite na zlato”

Nemecko má vždy možnosť opustiť euro. Ale výsledkom tohto kroku by bolo obrovské zhodnocovanie obnovenej nemeckej marky, straty na zahraničných aktívach i v domácich podmienkach, poškodený domáci sektor, zrýchlenie odchádzajúcich investícií, deflácia a podstatné zníženie domácej výroby. Alternatíva je, že Nemecko zostane v eurozóne. Avšak musí pochopiť, že menová politika nemôže byť len v prospech veriteľov. Politika, ktorá stabilizuje eurozónu musí taktiež pomáhať dlžníkom. Spoliehanie sa na menovú politiku je výsledkom viacerých rozhodnutí. Nemecko veľmi naliehalo na fiškálnu politiku. Je to taktiež dôsledok nadmerných úspor, ku ktorým Nemecko významne prispelo. Krajina by sa mala prestať sťažovať na pokusy ECB, ktorá sa snaží rozlúsknuť túto dilemu, ale pomôcť vyriešiť problémy, ktoré čiastočne sama spôsobila.

Preklad: Marek Druska

Zdroj: FInancialTimes, WSJ, Reuters

Facebook komentár