V posledných dekádach politici stále viac používali keynesiánsky recept ekonomického rastu skrz neustále vládne pôžičky a vytváranie nepredstaviteľného množstva fiduciárnych peňazí centrálnymi bankami. Aby bol proces umožnený, tak väčšie komerčné banky slúžili de facto ako distribučný systém centrálnych bánk – výsledkom čoho bola skutočnosť, že tieto banky vyrástli na ešte enormnejšie akceptujúc zároveň progresívne väčšie riziko.
V roku 2008 sa potenciálna katastrofa zjavila, a to v okamihu, keď sa celý medzinárodný finančný systém potýkal s kolapsom. Lenže, ako “miláčikovia“ centrálnych bánk, banky z kategórie “too big to fail“ boli vykúpené daňovníkmi, aby tak mohli zachovať svoju rolu v stimulujúcej mašinérii. Súčasne s týmito deformáciami, sa prostredie mimo exkluzívny “too big to fail klub“ stávalo stále náročnejším. V USA sa odvetvie finančných služieb radikálne mení a mnohí sa obávajú, že dni americkej dominancie prichádzajú ku svojmu koncu.
Hnev verejnosti z finančnej krízy z roku 2008 v podstate minul politikov a centrálne banky a dopadol priamo na Wall Street. Výsledkom toho sa z bankárov stali jednoduché politické ciele. Vzrastajúca regulácia bankového sektora sa stala hlavným predstaviteľom kriku ľavičiarov.
Navyše sa k priamym útokom na banky pridal aj zle navrhnutý reformný zákon z dielne Dodda a Franka z roku 2010, ktorý významne zvýšil vstupné náklady pre menšie podnikateľské subjekty poskytujúce finančné služby, následkom čoho sú tieto subjekty vytesňované do offshore centier v iných krajinách.
Daniel Tarullo – vplyvný manažér Federálneho rezervného úradu, navrhol obmedzenie bankového rastu požiadavkou na limit nezaručených záväzkov bánk. Väčšinu z nich príliš často tvoria práve krátkodobé záväzky, ktoré zapríčiňujú prílišnú exponovanosť počas úverovej krízy. Niektorí politici už urgovali zvýšené kapitálové požiadavky v záujme obmedzenia zväčšovania veľkosti bánk. Dokonca aj bývalý bankári, ako napríklad Sandy Weil, ktorý viedol lobistickú snahu o odstránenie zákona „Glass-Steagle“, volá po jeho opätovnom efektívnom nastolení. Ako výsledok sa mnohé spoločnosti rozhodli bankový sektor opustiť.
Spoločnosti, ktoré bankové služby poskytujú iba ako doplňujúcu službu ich nebankovým klientom, sa obávajú hrozby zvýšených kapitálových požiadaviek a nových, doposiaľ neobjasnených, bankových predpisov Federálneho rezervného systému. Ako taký, sa jedná o v podstate ukážkový príklad toho, ako nadmerné a neisté predpisy zraňujú americký obchod a zamestnanosť. Konkrétnym príkladom môže byť daňová spoločnosť H&R Block. Pred rokmi spoločnosť spustila servis, ktorý poskytuje niektoré bankové služby svojim zákazníkom. Túto stratégiu spoločnosť nedávno prehodnotila a najala poradcov z Goldman Sachs, aby jej pomohli “vyhodnotiť strategické alternatívy” – inými slovami, spoločnosť sa snaží tejto jednotky zbaviť.
Tie veľké banky, ktoré zostávajú pevne zakorenené a podporované vládnymi zárukami, nevidia sebemenší dôvod poskytovať nákladovo efektívne služby pre retailovú klientelu. Väčšina ľudí s bankovými účtami v Spojených štátoch bude pravdepodobne súhlasiť, že sa v posledných rokoch bankové poplatky zvýšili, zatiaľ čo úroveň služieb znížila. To má za následok hľadanie inovatívnych riešení v súkromnom podnikaní. Nedávne kroky maloobchodného giganta Walmart sú jedným z príkladov.
Federálna depozitná poisťovacia komisia (FDIC) uviedla pred niekoľkými týždňami, že zhruba 51 miliónov Američanov je nedostatočne zabankovaných. A čo je ešte horšie, že zhruba 17 miliónov je nezabankovaných úplne. To znamená masívny potenciál potreby bankových služieb pre fyzické osoby na spodnej hranici sociálno-ekonomického spektra. Veľa týchto Američanov uskutočňuje mnoho svojich nákupov práve vo Walmarte, ktorý poskytuje širokú škálu tovaru za veľmi nízke ceny.
S cieľom poskytovať službu týmto potenciálnym zákazníkom, oznámil Walmart dohodu o vydávaní predplatnej debetnej karty s názvom “Bluebird” s American Express. To umožní menej majetným spotrebiteľom nákup tovaru od Walmartu bez nutnosti vkladania svojej výplaty do banky – čím sa vystavujú vysokým bankovým poplatkom, alebo uskutočňovať svoje nákupy skrz tradičné kreditné karty – ktoré sú zase notoricky známe pre svoje vysoké poplatky. Keďže služba nezahŕňa žiadne rozšírenie úveru, Bluebird by tak mal poskytovať nákladovo efektívne služby menej majetným občanom, a zároveň, nevystavovať Walmart ani American Express žiadnemu finančnému riziku.
Kým úsilie Walmartu môže byť dobre načasované a úspešné, tento krok nezvráti blednúcu slávu amerického sektora finančných služieb. V záujme udržiavať svoj systém masívneho distribuovania peňazí, Fed ubezpečil, že americké bankovníctvo bude doma i vo svete tak konkurenčné ako je americká výroba – takže sa dá povedať, že vôbec.
Preložil: Maroš Tomko
Zdroj: Euro Pacific Capital
Facebook komentár