Mali by sme žiť v očakávaní novej životnej etapy?

Všetci v živote niečo očakávame – akúsi novú hranicu, ktorá nám otvorí nové dvere a príležitosti alebo privedie život na úplne novú úroveň. Musíme iba čakať a dočkať sa.

V škole čakáme na prázdniny, aby sme sa nakoniec oslobodili spod nátlaku učiteľov. Nakoniec prichádzame až k tomuto okamihu a skutočne pociťujeme pocit akejsi väčšej slobody. A celý život je ešte len pred nami — volá a láka nás svojím neónovým karnevalom fantázií o svetlej budúcnosti. Potom univerzita a my čakáme na štátnice. Potom nasleduje prvá práca a prvá výplata. Vlastné bývanie, ba aj prenájom. Vzťahy. Môže sa stať, že sa objaví aj rodina a prvé bábätko. A toto všetko je mladosť. Etapa veľkých činov, sociálna expanzia, ktorá, ako všetci cítime, sa tiež raz skončí. A vtedy…

Vtedy sa začne nejaký nie veľmi pochopiteľný, no dalo by sa povedať, že želaný, „skutočný dospelý život.“ Tak sa nám zdá.

To, že čas stratený strávený v očakávaní nového začiatku môže byť považovaný za spláchnutý do záchoda, je už dávno známe. Žiadna novinka. Celá táto hra na odkladanie „skutočného života“ na potom je očividné želanie nebrať zodpovednosť za akékoľvek aspekty dnešného života. Nedarí sa vám dať do poriadku vzťahy so spolužiakmi? Nič sa nedeje! Skončí sa škola a potom… Nedarí sa vám dať do poriadku vzťahy so spolužiakmi z vysokej? Nezmysel! Skončí sa výška a potom… Nedarí sa vám to aj s kolegami v práci? Už je to divné, no aj to sa dá prežiť. Dobre, dáte výpoveď a dostanete sa do nového kolektívu, a potom…

Problém, ktorý vznikol ešte počas základnej školy, by mohol byť vyriešený ešte počas tejto skorej etapy vzdelania, kedy sa to robí najľahšie. No nie. Problém bol odložený na neskôr, potom ešte raz, a potom ešte raz a ešte raz. No a teraz je už veľký, obrastený mnohoročnou hrdzou a už sa j nej nedá dostať bez špeciálnych nástrojov a profesionálnej pomoci.

Ale nepodliehajte všeobecnému názoru, že problém má byť vyriešený za horúca. V skutočnosti to nie je nutné! Nedarí sa vám vo vzťahoch? No a čo? Dá sa prežiť aj takto, pokiaľ to takto človeka baví. Už dávno nie každý potrebuje vzťahy, a ak je tomu tak, s neschopnosťou nadviazať vzťah sa dá zmieriť. Ak cena vyriešenia problému je vyššia ako cena jeho ignorovania, potom nemá nijaký zmysel „preplácať.“ Nechceš vyriešiť problém — nerieš. To nie je nijaká chyba.

Iba u nás je iná situácia. Náš imaginárny človek CHCE vyriešiť problém! Chce, aby problém zmizol. Silno chce. No namiesto toho, aby to vyriešil, dúfa, že zmena okolností, škola, vysoká škola, práca a i., sami od seba ho privedú k zmene samotnej situácie. To znamená, že človek vidí problém, chce sa ho zbaviť (nechce s ním žiť), ale doteraz na seba neberie zodpovednosť za jeho vyriešenie.

Je táto nádej pravdivá, že so zmenou okolností, problém zmizne alebo sa vyrieši sám? Niekedy sa to stáva. Potom, čakanie a trpezlivosť neklamali. Je to napríklad ako kaz v mliečnom zube, kedy je možné počkať a zub jednoducho vypadne a teda, nedá sa už liečiť.

Súvisiace: 10 skvelých spôsobov na zlepšenie vášho života

No v psychologickej sfére je všetko postavené inak. Tu nie sú mliečne zuby, náčrty, ale priamo čistopis. A ak sa problém nerieši od samého začiatku, potom všetko následné ho iba prehĺbi. Nové okolnosti na ďalšej životnej etape môžu zjemniť a upraviť vzniknuté problémy, no nikto a nikdy sa ešte nedočkal toho, aby sa deravý zub vyliečil akosi sám.

Vo všeobecnosti, toto všetko je iba opakovanie už dávno známeho a teraz bude trocha reči o niečom inom. Okrem nádeje na čarovné vyriešenie problému (ak budete sedieť na brehu dostatočne dlho) v nás žije aj druhá, tenšia a nebezpečnejšia nádej. Veríme v pokrok, veríme, že sa 10-ročné dieťa principiálne odlišuje od toho človeka, akým sa stane, keď mu bude 30 a viac rokov. Veríme, že výchova funguje, veríme, že aj zo surového cesta môžeme upiecť akúkoľvek buchtu a stačí sa iba pričiniť a počkať.

Z tohto vnímania, hlboko zakoreneného v našej hlave, sa považujeme za dnešný polotovar, ku ktorému je treba ešte pridať ruky, aby sa stal Človekom. A to, čo je teraz, je iba zárodok budúceho človeka.

V určitom zmysle je to, samozrejme, pravda. Telo a vedomie musia najprv zmocnieť a až potom môžu ukázať svoj potenciál. No háčik je v tomto prípade niekde inde. Pletie sa nám prirodzené formovanie existujúcej bytosti s možnosťou znova pretvoriť túto bytosť podľa akéhosi správneho spôsobu. Zo surového kúsku lístkového cesta postupom času vznikne plnohodnotný croisant, no keď sa o neho nepostaráte a nevložíte do neho svoju silu, nikdy z neho neupečiete silné a chutné pečivo. Rozvoj — to je pestovanie toho, čo je. V tomto vidíme možnosť vybrať a pripraviť novú bytosť podľa vlastného vkusu napriek akýmkoľvek danostiam.

A tu sa nám opakuje scenár s nekonečne na neskôr odkladanými problémami. Iba tu k všetkému ostatnému máme argument v prospech vyčkávacej stratégie. Hej, detstvo! Mladosť! Najlepšia časť života, kedy je dovolené robiť divné veci a chyby. Všetci to poznajú. A teraz poďme trocha povyrásť. Vtedy sa zamyslíme a vtedy aj zmúdrieme.

No tu sa tiež nehovorí o tom, že je potrebné okamžite chytiť rozum do hrsti, pokiaľ už nie je neskoro. Mladosť — ona skutočne preto existuje, aby sa mohli robiť divné veci a hromadiť svoju vlastnú životnú skúsenosť, pri vykonávaní všetkých možných a nemožných chýb. Finta je v niečom inom. V tom , že čakáme, že detstvo a mladosť sa raz skončia a na mieste dnešného nechápavého a lajdáckeho indivídua sa ukáže iný, serióznejší a dospelý človek. Pričom sa to má stať tak nejako samo od seba, iba pomocou sily prirodzeného dospievania. Musíme iba počkať.

Skúsime príklad. Predstavte si, že žijete v prenajatom byte. Väčšina v ňom sa vám nepáči: v kúpeľni opadávajú dlaždičky a podteká záchod, v predsieni nie sú vešiaky a nie je tam miesto pre skriňu, v kuchyni zožltol strop a nie sú tam dve rovnaké taniere, v obývačke sú vyblednuté a absurdné tapety a staré okná, cez ktoré neustále prefukuje. No celkovo sa tam žiť dá. Pre mladého slobodného človeka to stačí. A vy si uvedomíte, že byt nie je váš a nemá zmysel do neho investovať, aby ste tam niečo opravili. Veď je to iba dočasný stav a potom, samozrejme, sa odtiaľto odsťahujem, a potom si už opravím ďalší byt podľa vlastného vkusu.

A vy v tomto byte žijete rok za rokom. Hneváte sa na jeho zariadenie, no trpíte to. Do cudzieho bytu, kde sa presťahujete, nemá zmysel dávať dušu a úsilie. A ešte viac než to – nemusíte ho ľutovať! Môžete hasiť ohorky o parapetu. Môžete hádzať nôž do kuchynských dverí. Nemusíte sa o nič strachovať. Napľuť! Tak sa určite postaráte o vlastný byt, ale na čo usilovať o toto chrobákove miesto?

Súvisiace: 5 životných tajomstiev od starých ľudí

Ubehlo 5 rokov, desať, pätnásť, … a vy žijete stále tam, a stále sa nič nezmenilo. Z bytu sa stalo ešte väčšie smetisko ako bolo pred tým, lebo ste celý ten čas čakali na presťahovanie sa do svetlých zajtrajškov a nepreložili ste ani slamku krížom, aby ste tu niečo spravili. Toaleta stále podteká a vám sa na to stále ťažšie a ťažšie pozerá. V kuchyni je neporiadok a vám sa už nedarí odosobniť sa od toho, čo malo byť iba dočasné bývanie. Gauč v obývačke je už úplne zničený a vtipy o dobrom spaní na tvrdej podlahe vás už nebavia. 15 rokov života na smetisku.

A teraz si predstavte, že nastane situácia, že vo vašom živote už nebudete mať možnosť mať iný byt (z božej vôle a zo žartu). Ba čo viac, zistíte, že to bol VÁŠ byt, váš vlastný a jediný byt na celý život.

Čo budete cítiť potom? Nevstanú vám vlasy dupkom, keď zistíte, že ste 15-20-30 rokov čakali na presťahovanie zo svojho vlastného bytu, ktorý ste považovali iba za dočasný? A neexistuje nijaký iný byt a ani nebude nijaká iná šanca, že sa ukáže. A čo je najhoršie, zrazu si uvedomíte, že ste celý tento čas o tom vedeli, no akýmsi spôsobom sa vám na to podarilo zabudnúť. Najprv ako vtip hovoria: „Milí hostia, nevenujte pozornosť tomuto neporiadku. Som tu len dočasne.“ A potom tomu aj sami uveria.

Ale veď tento byt nie je ani taký zlý. Je na tichom a pokojnom mieste. Starý panelák s hrubými tehlovými stenami. Dobrí susedia. Áno, sú tam problémy so sanitou. Áno, nie je tam kryté parkovanie pod oknami. Áno, nie je to najlepšia lokalita. No žiť sa tu dá! A dá sa tu aj celkom dobre žiť, iba to tu treba obriadiť. A možnosti na to sú. Žiadne prekážky nikdy neboli, okrem želania nepchať nos do cudzieho, dočasného. A teraz sa ti ukazuje nie ako cudzie a ani dočasné, ale ako tvoje a navždy. Iba tých prežitých 15-20-30 rokov prežitých na skládke. Ako vám bude? Nebude vám ťažko?

Takto presne sa pozeráme sami na seba v mladosti. Ako na to dočasné a cudzie, do čoho nie je potrebné dávať úsilie a ako mliečny zub, raz sám vypadne. Do tej doby, stačí byť trpezlivý a čakať a baviť sa tým, že si budete z „cudzieho bytu“ robiť smetisko.

Ja, ako obyčajne, iba prifarbujem kvôli dramatizácií, no pozrite sa na celý život. Môže sa stať, že si nepľujete na podlahu vo svojom „dočasnom byte.“ Môže sa stať, že neustále umývate riad a vymenili ste starú pokazenú toaletu. Napriek tomu, že ste dokonca vyriešili aj ďalšie problémy, aj tak sa pozeráte na to, ako na niečo dočasné, čo je potrebné pretrpieť alebo prebolieť.

Človek, taký ako sa poznáte, sa vníma neseriózne, ako nejaké nepríjemné nedorozumenie, ktoré chce prežiť a vylepšiť sa a vtedy sa nakoniec začína druhý život — skutočný, dospelý, šťastný. Dokonca vynakladáte úsilie, aby ste toto nedorozumenie opravili, veď ste seriózny človek, ktorý pozná psychológiu. No to nie sú tie úsilia, potrebné pre dosiahnutie poriadku vo svojom bývaní, lebo kategoricky odmietate žiť v tom nepríťažlivom byte a chcete ho vymeniť za iný. Chcete vysoké stropy. Chcete skutočný kozub. Pod bytom chcete vlastnú garáž . Môže sa stať, že rozmýšľate aj o malom bazéne. Ibaže žijete v starom socialistickom bytíku a všetky vaše fantázie sú úplne bezvýznamné a nesplniteľné. Nikdy sa to nestane, a vy stále žijete v snoch, že sa vám raz otvorí horizont a za plátnom v stene sa ukáže skutočný kozub, podzemný vchod do garáže a k bazénu.

Súvisiace: 9 poučných životných lekcií zo štúdia s mníchom

Ak žijeme takýto život, veríme, že si určitým spôsobom šetríme sily a chránime sa pre to skutočné, za čo sa oplatí bojovať. Trpíme kvôli dobrej veci. Odkladáme dnešný život, pre život zajtrajší, skutočný. Pokoj a šťastie svojho života ponechávame na budúcnosť do „nového bytu,“ a tým sa aj zriekame dnešného šťastia. Zapchávame si nos a nedýchame. A ak by toto očakávanie bolo odôvodnené a pred nami by čakal akýsi iný život, iná, harmonickejšia a vyspelejšia bytosť, bolo by to zbytočné, lebo nič na nás tam vpredu nečaká. Rok za rokom sa každé ráno prebúdzame ako ten istý človek, s rovnakými komplexmi a hlavolamami, no stále veríme a máme nádej, že raz sa to zmení a raz v jedno tajomné ráno sa uvidíme vo vnútri iného, krajšieho a mimoriadneho človeka.

Taký smutný príbeh o mládežníckom váľaní sa, ktoré si teraz doprajeme. Verte alebo nie, chápete alebo nie, no mladosť nikoho neoslobodzuje a po jej ukončení sa nič nezmení. Ani jeden problém sa nevyrieši tým, že sme tam niekde žili niekoľko rokov. A naša podstata so všetkými našimi hlúposťami a výpadkami sa tiež nikde nepohne a tento človek, akými sa vidíme teraz. budúca mládež, je práve tento človek, s ktorým budeme musieť prežiť celý zvyšok života. Nikto iný z nás už nebude. Stále ostaneme rovnakými mrzákmi, ktorých vidíme v zrkadle každý deň. A aj keď sa naučíme žiť sami so sebou prítomnými (od slova „prítomnosť,“ ktoré neoznačuje „budúcnosť“) alebo kruto oľutujeme, že keď si k štyridsiatke, päťdesiatke priznáme, že sa z tejto skládky neporadilo odsťahovať, polovica života je už za nami.

Preložil: Michal Guza

( AK by niekoho bavili preklady podobných článkov “Komunitného Motivačného projektu”, nech sa Nám prosím ozve na Facebook do správy )

Zdroj: NYTimes