Ako veľmi bohatí prichádzajú o svoj majetok?
Je celkom jednoduché premrhať obrovské sumy peňazí. Spýtajte sa potomkov najbohatších Američanov.
V roku 1900 bolo v Spojených štátoch približne 4 000 milionárov. Ak by jedna rodina s 5 miliónmi dolárov vtedy pasívne investovala do širšieho amerického akciového trhu a rozumne z nich míňala (približne 2 % svojho majetku ročne), mala by dnes každá z nich majetok vo výške 16 miliárd dolárov. Ak by to isté urobila štvrtina týchto rodín, bolo by dnes približne 16 000 domácností miliardárov.
Podľa časopisu Forbes je však v krajine len okolo 730 miliardárov a takmer nikto z nich dlhodobé bohatstvo generácií nezdedil. V skutočnosti menej ako 10 % podiel súčasného zoznamu miliardárov pochádza od niekoho z prvého zoznamu bohatých jednotlivcov časopisu Forbes, ktorý bol zverejnený v roku 1982.
Kam sa teda podeli všetky tie peniaze?
To sa rozhodol zistiť Victor Haghani, spoluzakladateľ spoločnosti Elm Partners, ktorá sa zaoberá správou majetku, vo svojej novej knihe “The Missing Billionaires”, ktorú napísal spolu so svojím kolegom Jamesom Whiteom.
Haghani tvrdí, že odpoveď spočíva v spôsobe, akým ľudia investujú. Zvyčajne sa príliš zameriavajú na to, ktoré akcie kúpiť a predať, a nedostatočne na to, koľko.
Haghani má skúsenosti z prvej ruky. V 90. rokoch minulého storočia spoluzakladal spoločnosť Long-Term Capital Management (LTCM), ktorá vzala Wall Street útokom a dosahovala priemerné ročné výnosy 30 %.
Až kým sa mu to celé nezvrhlo.
V roku 1998, keď vypukla kríza v Rusku, LTCM s vysokou mierou zadlženosti za menej ako štyri mesiace prišiel o 4,6 miliardy dolárov. Federálny rezervný systém zhromaždil najvyšších predstaviteľov najmocnejších bánk sveta a zorganizoval rekapitalizáciu spoločnosti v objeme 3,65 miliardy dolárov, ale fond bol nakoniec v roku 2000 zlikvidovaný.
Haghani diskutoval v relácii CNN “Before the Bell” o tom, ako sa môžu drobní investori poučiť z jeho minulých chýb, ako aj o tom, čo sa možno naučiť z chýb najbohatších amerických rodín.
Tento rozhovor bol upravený kvôli dĺžke a prehľadnosti.
Before the Bell: Aké ponaučenie si môže aj po 25 rokoch zobrať investor z krachu LTCM?
Victor Haghani: Je to všetko o otázke, ohľadom podstupovania rizika. Pri investovaní musíte urobiť dve rozhodnutia: Čo chcete kúpiť alebo predať a koľko toho chcete kúpiť alebo predať.
LTCM mal dobré investície, ale otázku “Koľko?” sme pochopili naozaj nevhodne – mali sme toho príliš veľa. Ak rozhodnutie “Čo?” urobíte zle a rozhodnutie o veľkosti správne, stále je to nešťastné a o peniaze prídete. Ale stále budete môcť pokračovať ďalej a nájsť nejaké lepšie investície.
Ak zle pochopíte rozhodnutie “Koľko?”, jedná sa o katastrofu. LTCM je v tomto smere skvelou prípadovou štúdiou.
Ako americké rodiny v rámci dynastií urobili rovnaké chyby?
Cornelius Vanderbilt zomrel v roku 1877 so 100 miliónmi dolárov a svojmu najstaršiemu synovi daroval 95 miliónov dolárov. V 50. rokoch 20. storočia už nebol ani jeden Vanderbilt, ktorý by bol milionárom. To je dosť neuveriteľné.
Ale to je aj dosť typické a vraciame sa to k otázke “Koľko?”. Investičné prostredie za posledných 125 rokov nemohlo byť lepšie. Bolo ťažké neinvestovať do vecí, ktoré by dosiahli pozitívny výnos. Ľudia sa však rozhodovali o objeme naozaj nesprávne. Vo svojich portfóliách podstupovali príliš veľké riziko, väčšinou tým, že boli príliš koncentrovaní do príliš malého počtu investícií a nemali dostatočnú diverzifikáciu.
Povedzme, že investorovi garantujem, že dosiahne priemerný ročný výnos 5 %. Každý rok sa vyskytne určitá volatilita – jeden rok budete mať nárast aktív o 35 % a ďalší rok pokles o 25 %, ale z dlhodobého hľadiska sa to vyrovná na výnos o objeme 5 %. Zdá sa to ako skvelá ponuka, avšak riziko začne výnos znižovať.
Povedzme, že investujete 100 dolárov a za jeden rok dosiahnete výnos vo výške 50 %. V ďalšom roku prídete o 50 %. Váš priemerný výnos je nula, ale vaše bohatstvo sa v skutočnosti znížilo na 75 dolárov.
Toto riziko poškodzuje váš zložený výnos. LTCM dosahoval kladný priemerný výnos, ale v roku 1998 zaznamenal 90 % stratu a prišiel takmer o všetky svoje peniaze.
Tieto rodiny dynastií taktiež robili zlé rozhodnutia ohľadom ich výdavkoch. V určitom čase si stanovili politiku výdavkov, ktorá sa zdala byť udržateľná, a potom sa svet zmenil a hodnota ich investičného portfólia klesla a zrazu tieto výdavky už neboli primerané úrovni bohatstva, ktoré mali. Keď sa to stane, bohatstvo sa rýchlo rozptýli.
Z toho vyplýva ponaučenie, že správne nastavenie veľkosti investičného rizika je naozaj dôležité, pokiaľ ide o dlhodobú udržateľnosť vášho životného štýlu a vašich výdavkov.
Ako sa teda rozhodnúť, aké veľké riziko podstúpiť?
Základným cieľom je maximalizovať vaše výsledky upravené o riziko a niektorí ľudia sú k riziku averznejší ako iní.
Musíte sa zamyslieť nad očakávaným výnosom, ktorý trh ponúka, a potom musíte zistiť, aká úroveň vystavenia rizikovým aktívam má pre vás zmysel a aká úroveň výdavkov vás bude udržateľne podporovať po zvyšok života – alebo aj po ňom, ak by ste chceli zanechať peniaze aj svojim deťom.
Máte ešte nejaké ďalšie poznatky od týchto tzv. stratených miliardárov?
Nemyslím si, že si niekto vie predstaviť, že dnešné veľmi bohaté rodiny nebudú bohaté o 50 rokov. Ale nasledujúcich 50 rokov bude iných ako tých predchádzajúcich. Ľudská povaha spôsobuje, že ľudia podstupujú príliš veľké riziko alebo príliš veľa míňajú, a v budúcich desaťročiach môžeme byť svedkami toho istého modelu.
V konečnom dôsledku jediné, čo môžeme so svojím bohatstvom urobiť, je minúť ho alebo rozdať. A pre spoločnosť je pravdepodobne dobré, že sa bohatstvo časom prerozdeľuje.
Zdroj: CNBC
Facebook komentár