Federálny rezervný systém a centrálne banky sa už roky zaoberajú mimoriadnymi menovými intrevenciámi a to ako zvýšiť ceny aktív a ako udržať nízke úrokové sadby. Napriek tomu bol celkový hospodársky výsledok od roku 2008 označený za najlepší. Veľa pozorovateľov prednieslo svoje návrhy, prečo je od Veľkej recesie menová politika tak neúčinná. Minulý víkend sa Amir Sufi z Univerzity of Chicago rozhodol predniesť jeho teóriu na pôde Bank of International Settlements, organizácie známej ako „banka centrálnych bánk“.
Sufi tvrdí, že hlavným problémom centrálnych bánk je, že podporujú väčšinu ľudí, ktorí nepotrebujú pomoc. V prednáške roku 2012 citoval článok z Wall Street Journal, „úverové priepasti“ kde citoval majiteľa jedného domu: „Ak nepotrebujete peniaze, môžete ich dostať, ďakujeme Ben Bernanke“.
Súvisiace: Aké oblasti nášho života zasahuje nerovnosť medzi príjmami???
Vráťme sa o krok späť a pozrime sa ako sa centrálne banky snažia oživiť hospodárstvo. Predovšetkým sa mnohými rôznymi spôsobmi snažia znížiť úrokové sadzby. To láka spotrebiteľov, lacno si požičať, čím urýchľujú ekonomickú aktivitu. Navyše tak môžu lacno refinancovať, svoje súčasné dlhy. Namiesto vysokých výnosov z bezpečných aktív, ako sú štátne dlhopisy, investori radšej robia investície do podnikov a iných aktív.
Voľná menová politika fungovala v čase nedávnej histórie, no nie však od roku 2008. Zoberme si ako príklad hypotéky, najväčší produkt spotrebiteľov v hospodárstve. Vďaka FEDu, typické hypotekárne úroky v USA klesli z 6 na 3,3 percenta v rokoch 2008 až 2013 a to aj napriek tomu, že sadzba federálnych fondov sa zastavila na nule. Prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania a iných opatrení bolo USA schopné znížiť kľúčové spotrebiteľské úrokové sadzby.
Napriek tomu bývanie, neprispelo v týchto časoch ekonomickému rastu. To preto, že mnohým domácnostiam boli zamietnuté žiadosti o nízke úrokové sadzby. Ľudia tak preto buď stratili svoje domovy alebo ich ťažila hypotéka, ktorá prevyšovala cenu ich domov. Takto tomu bolo v marci 2012, kedy 70 percent dlžníkov platilo úrokové sadzby so výške 5%, kdežto trhová sadza bola na úrovni 3,8 percenta.
Jediní, ktorým táto situácia, ťaženia prospechu z refinancovania hypoték, vyhovovala boli ľudia s nadštandardnými príjmami a dobrým úverovým skóre. Tí majú menší sklon utrácania týchto peňazí, čo znamená, že budú skôr šetriť ako utrácať.
Sú tu však ďalšie dva dôvody. Jeden z nich poukazuje na dlžníkov s nízkymi príjmami a ich celoživotné úspory, ktoré nechceli použiť na začatie výstavby domov, pretože sa obávali že im bude zamietnutá hypotéka. Nedôvera v bankový systém tak hrala významnú úlohu. Druhým dôvodom, kľúčom k menovej politike dostávajúcej sa k verejnosti prostredníctvom nižších úrokových sadzieb bola stredná trieda obyvateľstva, ktorá mala dostatok financií a netrpela finančným stresom. Postupom času sa však stredná trieda zmenšovala, upadala do dlhov a nebola ľudia neboli schopní utrácať viac. A toto sú domácnosti na ktoré sa centrálne banky spoliehajú.
Sufi našiel viac dôkazov mimo hypoték. Veritelia nie sú ochotní poskytovať úver dlžníkom, ktorí majú viac dlhov, tí však zhodou okolností najpravdepodobnejšie míňajú najviac. Takže domácností, ktorí majú nízke úrokové sadzby si tak môžu lepšie splácať svoje dlhy. Spotrebiteľský dlh v oblasť Eurozóny, sa rok čo rok od roku 2010 znižuje. Investori sú spokojní z výnosmi z akcií no en malú časť utrácajú. Takže menové politika od čias krízy „smeruje úspory z úrokov na ďalšie úvery dlžníkom, ktorí pravdepodobne budú tieto peniaze utrácať“ povedal Sufi.
Centrálne banky predpokladajú, že tento scenár bude fungovať a to z toho dôvodu, že masy ľudí majú nízke platy a svoj život financujú prostredníctvom dlhov. Tým teda nemôžu zarábať na znížení úrokových sadzieb, tak ako tomu bolo v minulosti.
To ale neznamená, že centrálne banky tu nebudú hrať žiadnu rolu. Sufi tvrdí, že negatívny šok z vyšších úrokových sadzieb uprostred recesie by mohol byť omnoho horší ako malý vplyv na nízke úrokové sadzby, teda tvrdí, že sprísnenie menovej politiky nie je cesta. A pretože menové intervencie majú menší vplyv, obavy konzervatívcov o hyperinfláciu sa nenaplnili.
No centrálne banky si však musia uvedomiť, že nestačí len znížiť úrokové sadzby a zvýšiť ceny aktív a čakať že to bude stačiť návratu ekonomiky do robustného stavu, pokiaľ tieto zásady nebudú vyhovovať skupine ľudí, ktorí utrácajú. Ako Sufi vysvetľuje, najväčšia vec čo môžu banky urobiť, je nastaviť podmienky, aby ľudia, ktorí majú hypotéky nespadli totálne do dlhov. To znamená, aby finančné inštitúcie chránili spotrebiteľov pred pascami dlhu. FED tým môže zlepšiť ekonomiku a udržať ju v rovnováhe.
Súvisiace:
Miliardár z oblasti luxusu: „Rastúca nerovnosť povedie k vojnám medzi triedami“
Najbohatšie 1% môže do roku 2016 vlastniť až polovicu svetového bohatstva
Ak sa aj napriek tomu veľa ľudí dostane do dlhov, potom treba pristúpiť k agresívnemu odpusteniu dlhov a tým naštartovať ekonomiku. Ako viem Spojené štáty ignorovali túto ideu po recesii a modifikovali úvery, ktoré prinášali majiteľom domov väčšie dlhové zaťaženie. Nielenže tým trpelo milióny ľudí, ale centrálne banky si tým zrušili možnosť ekonomického rastu.
Ak sa budete držať tejto logiky, politiky, ktoré znižujú nerovnosť by tak mohli výrazne prispieť. Rodiny, ktoré zarábajú na slušné živobytie, by sa tak nemuseli pozerať na ich mesačný rozpočet. Preto sa udržuje silnejšia rovnováha a znižuje sa zadlženosť, v ťažkých časoch a politika FEDU to môže ľahšie dosiahnuť. Preto úlohou zvrátenia nerovnosti nie je len na modernej ekonomike, je to na každom z nás.
Preložil: Maroš Vrták
Zdroj: MoneyBeat, TheGuardian
Facebook komentár