Richard Koo z Nomury je jeden z tých viac zaujímavých ekonómov, ktorý sa objavili v poslednej dekáde. Jeho koncept súvahy recesie, recesie spôsobenej prasknutím bubliny cien aktív, zatiaľ čo dlh ostáva, recesie ktorá zničila súvahy súkromného sektora ( aj bánk).

Tento koncept je schopný celkom dobre vysvetliť niekoľko súčasných javov:

  • Prečo je kríza šokom pre dopyt, keď sa súkromný sektor snaží opraviť ich súvahy, dopyt po úveroch je veľmi nízky aj napriek extrémne nízkym úrokovým sadzbám a spotreba klesá, úspory rastú.
  • Prečo verejné náklady musia vyplniť prázdnotu (ako tomu bolo v Japonsku)
  • Prečo ( vyhradené eurozónou, ale k tomu sa dostaneme neskôr ) rozpočtový deficit nemá problém byť financovaný aj napriek rekordným verejným deficitom a dlhom (počas recesie úspory  na súvahách rastú )
  • Prečo je menová politika bezmocná ( je tu jednoducho malý dopyt po úveroch)
  • Prečo sa  nezačala inflácia napriek masívnemu tlačeniu peňazí ( tak sa tvoria bankové rezervy). Väčšina bánk nie je ochotná požičiavať, väčšina podnikov a domácností si nie je schopná požičať,  bez ohľadu na to, aké nízke sú úrokové sadzby.

Tento typ analýzy súvahy recesie môže byť aplikovaný na krízu eurozóny a je celkom vysvetľujúci. Čo sa práve deje je, že súkromný sektor v mnohých európskych krajinách znižuje svoj dlh, dokonca aj Nemecko. Jediný pravý dlžník ( posledný ostávajúci dlžník) je verejný sektor.

Teraz, vo väčšine krajín ( aj v USA a UK), nárast v úsporách súkromného sektora, viac ako kompenzoval nárast pôžičiek vo verejnom sektore, čo je práve ten dôvod, prečo sa tieto ekonomiky neozdravujú.

Eurozóna ako celok má podľa MMF celkový deficit iba 4 % z HDP (v USA je to 10%), znižujúci sa na 3% do budúceho roku. Pretože  eurozóna ako celok nemá ani deficit v zahraničnom obchode, je tu dostatok úspor na financovanie relatívne skromných verejných dlhov.

Napriek tomu, tieto dlhy sú zle rozložené, s ťažobou spadajúcou na periférie. Koo je tu znova:

Španielsko a Írsko pre porovnanie, obidve krajiny sú vo vážnej recesii súvahy, so súkromným sektorom znižujúcim dlh, ktorý dosiahol 17% HDP v Španielsku (doklad 12) a mohutných 21% HDP ( doklad 13) v Írsku, všetko pod rekordne nízkymi úrokovým sadzbami. Naozaj sa celá eurozóna nachádza v recesii (doklad 14). Hoci to znamená že v týchto krajinách  je  dostupný veľký balík úspor súkromného sektora, španielsky a írsky správcovia penzijných fondov, ktorým sa nepáči dlh ich vlastných krajín, môžu jednoducho kúpiť nemecké vládne dlhopisy. Toto nechá vlády aj Španielska aj Írska neschopné využiť ich vlastné prebytky úspor v boji proti recesii.

A správcovia fondov tak môžu urobiť pretože im nejde o žiadne menové riziko z dlhu ostatných krajín. A čo viac, úplne to isté platí aj pre bankové vklady. Ak sa Gréci alebo Portugalci necítia dobre s ich vlastnými bankami, môžu jednoducho preniesť ich peniaze do Nemecka, Luxemburska, hocikam, bez toho aby podstúpili menové riziko. Toto sa už dokonca deje a vo veľkom merítku.

Vidíte to keď sa kapitál najprv dostane z centra do periférií, predovšetkým vytvárajúc tieto bubliny, zrazu zastal a začal sa otáčať. A celý čas, rozpočtové deficity ako celok sú úplne zvládnuteľné (okrem Grécka), predovšetkým s rastúcimi úsporami kvôli recesii súvahy.

Koo to uzatvára:

V eurozóne, je teda pre finančné toky tendencia ísť do extrémov. V dobrých časoch, fondy prúdia do rýchlo sa rozvíjajúcich sa ekonomík v hľadaní vyšších príjmov, čím sa bublina ešte zhoršuje. Keď nakoniec bublina praskne, prostriedky sa náhle posunú do najmenej postihnutých krajín. Problém s týmito posunmi spočíva v tom, že sú pro- cyklické, teda majú tendenciu zosilňovať výkyvy v ekonomike.

Je tu niekoľko riešení pre tento fundamentálny problém:

  • Krajiny ktoré teraz zažívajú prílev kapitálu, by ,mali začať s expanzívnou politikou, aby kompenzovali (skôr zlé) kontrakcie na periférii
  • ECB by mala podporiť systém
  • Dlhopisové trhy by mali byť reštrukturalizované

Posledná možnosť je vlastne celkom zaujímavá. Krajiny v recesii súvahy, ako okrajové krajiny eurozóny, generujú veľké množstvá prebytkov úspor ( presne toto je dôvod, prečo ekonomiky zažívajú kontrakcie, keď klesá dopyt). Takže v princípe, majú dostatok úspor na financovanie deficitu a pre- financovanie dlhu ich verejného sektora, aj na vysokej úrovni deficitu a dlhu.

Toto sa jednoducho nedeje, pretože domáce úspory „utekajú“ z krajiny, jednoducho spôsobené odstránením kapitálových obmedzení a rizík kurzovej hodnoty. Daniel Gros napísal list prečo je externý dlh najnebezpečnejší element v kríze eurozóny, a má pravdu.

Tiež napísal článok o tom ako Taliansko môže prežiť „búrku“ ak dokáže značne zvýšiť nákup domáceho dlhu. Je to náročné na organizáciu, časť nezávislého trhu ( finančného) môže byť dokonca dočasne pozastavená aby sa zastavil tento „ničivý výr“.

A je to s časti irónia, uvedomiť si že starý mechanizmus výmennej hodnoty (ERM) ktorý predchádzal menovej únii, upadol kvôli podobnému problému. V ERM, boli meny naviazané jedna na druhú. Ale keď boli kapitálové toky  na konci 80-tych  rokov uvoľnené na základe programu nezávislého trhu, vytvoril sa podobný „perverzný“ kapitálový tok.

Vyšlo najavo že je nemožné  mať nezávislú menovú úniu, fixné výmenná  hodnoty, a voľné kapitálové toky naraz. Pod menovou úniou, nezávislá padá, ale ako sa ukázalo, voľné kapitálové toky sú zlou kombináciou s jedinou menou.

Zdroj: Shareholders Unite

[], [], [], []

Facebook komentár