Komunistické revolúcie v 20. storočí sa snažili znárodniť bohatstvo vytvorené súkromnými podnikmi a posunúť ho späť “vykorisťovaným” pracovníkom, vďaka ktorým daný profit vznikol. Amerika odmietla túto myšlienku a jej podpora volných tržných princípov bola stredobodom jej hospodárských praktík.  Viacmenej, v dôsledku terajších a navrhovaných daňových politik vo vzťahu k firemným akcionárom, vláda shromažďuje takú časť priemyselnej produkcie, čo by vzbudila závisť aj u toho najzúrivejšieho bolševika. 

Cieľom podniku je vytvoriť zisk pre vlastníkov (všetky ostatné funkcie sú sekundárne vo vzťahu k tomuto cieľu).  Verejné spoločnosti distribuujú tieto zisky prostredníctvom dividend.  Ale v dôsledku amerického systému dvojitého zdanenia, kde je príjem zdanený na podnikovej úrovni a potom znovu na osobnej úrovni, vláda dostane omnoho väčší podiel zo zisku spoločnosti, než samotní majitelia.  Touto problematikou som sa taktiež zaoberal v mojom poslednom video blogu.

Predpokladajme, že príjem verejnej americkej spoločnosti za rok bol jeden milión dolárov.  V súčasnej dobe budú jej zisky zdanené 35% (pre účely tohto príkladu nebudem brať v úvahu nižšiu sadzbu, ktorá je použitá pri prvých $100tis. zisku), čo znamená, že spoločnosť bude musieť zaplatiť 350.000 dolárov priamo vláde (za predpokladu, že si zarobil svoje príjmy bez zvláštnych daňových úľav). Zo 650.000 dolárov, ktoré zostali, typická spoločnosť, čo vypláca akcionárom dividendy, vyplatí okolo 40 percent (toto je známe ako “výplatný pomer” a aktuálny priemer je mierne pod 40%).  Takže v tomto prípade firma zaplatí akcionárom 260.000 dolárov (40% z $650,000). Zostávajúcich 390.000 dolárov sa obvykle drží ako “nerozdelený zisk” a použije sa na udržanie a nahradenie znehodnoteného zariadenia, na kapitálové investície, financovanie výskumu a vývoja, a rozšírenie operácií. Ak by spoločnosť takto neinvestovala, bolo by nemožné, aby to prežila a jej schopnosť udržať ziskové rozdelenie by bola obmedzená. 

Tieto nerozdelené zisky stále predstavujú majetok akcionárov, ale ich hlavným cieľom je vytvoriť budúce zisky a vyššie dividendy. Viacmenej, akcionári nemajú priamy prospech z nerozdeleného zisku, až pokiaľ sa v budúcnosti nevyplatí. Iste, že môžu predať svoje akcie so ziskom a zaplatit daň z kapitálových príjmov, ale to iba prenáša dané odložené výhody na nového kupujúceho. 

Keď akcionári obdržia dividendy, tých 260.000 dolárov v dividendách je opäť zdanených vo výške 15 percent (podľa platných právnych predpisov). V dôsledku toho, akcionári obdržia len 221.000 dolárov z celkového zisku milióna dolárov.  39.000 dolárov na daniach z dividend je pridaných k 350.000 dolárom, čo je výška dane z príjmu právnických osôb, a tak celkový príjem vlády zo zdanenia společnosti sa vyšplhá tesne pod 390.000 dolárov. Inými slovami, vláda dostane asi 75% viac peňazí zo spoločnosti ako skutoční vlastníci. Ak sa na to pozrieme trochu inak, vláda dostane asi 65% zo zisku zníženého o nerozdelený zisk, zatiaľ, čo akcionári, ktorí investujú peniaze a nesú všetky riziká, dostanú 35%.  Je to fér? 

Táto úroveň zdanenia stavia americké společnosti do nápadne nevýhodnej pozície v porovnaní so spoločnosťami v iných krajinách, proti ktorým sme najsilnejší súťažiaci. V Číne, krájanie koláča je omnoho výhodnejšie pre majiteľov. Tam sú korporácie zdaňované sazbou 25% a dividendy 10%. Pomocou týchto čísiel (s rovnakým výplatným pomerom ako pre americké spoločnosti), čínská vláda získa 51 percent distribuovaných podnikových ziskov a akcionári získajú 49%. V Hong Kongu (ktorý je súčasťou komunistickej Číny), je situácia ešte lepšia. Tam, sadzba dane z príjmu právnických osôb je 16% a osobná daň z dividend je nulová.  Ak si to spočítate, vláda dostane 33% a akcionári získajú 67%. 

Toto porovnanie poukazuje na zaujímavú skutočnosť. Ak akcionári v komunistickej Číne dostanú viac ako akcionári v kapitalistickej Amerike, ktorý národ je viac komunistický a ktorý viac kapitalistický? 

Koncom minulého mesiaca Obamova administratíva a Mitt Romney ponúkli konkurenčné návrhy na reformu podnikových daní, kde obaja politici tvrdia, že by sa americké podniky stali konkurencieschopnejšími. Romneyho plán znižuje daňovú sadzbu na 25% pri zachovaní dane z dividend vo výške 15%.  To robí veci trochu lepšími, posiela 54% z rozdelovaných ziskov vláde a 46% akcionárom (stále nie je tak veľkorysí, ako komunistická Čína).  Nie je divu, že plán Obamy situáciu ešte viac komplikuje.

 Aj keď prezident navrhuje zníženie daňovej sadzby na 28% a chce tiež zrušiť daň z dividend, miesto toho chce zdaniť distribúciu ako bežný príjem. V praxi, väčšina jednotlivých príjemcov dividend spadá do vyššieho príjmového spektra. Čo znamená, že veľmi veľká časť z týchto dividend bude zdanená najvyššou sadzbou 39%. Obama taktiež chce, aby tieto vysoké príjmy boli predmetom daňovej prirážky, platby na zdravotnú starostlivosť, čo znamená, že mnohí z príjemcov budú zdanení sadzbou 44% (čo zahrňuje aj nemožnosť uplatniť si osobné odpočty pri vyšších príjmoch!) Takže pre tých s vysokým príjmom, pri použití nášho súčasného príkladu, bude nový pomer distribúcie na základe Obamovho návrhu asi 70/30 v prospech vlády.  To je vlastne horšie ako súčasný stav. 

Ale v skutočnosti je to omnoho horšie.  Daň z príjmu je len jednou zo žíl, čo podniky otvárajú  vláde.  Premýšľajte o všetkých ostatných daniach, ktoré podniky platia, ako sú mzdové dane a dane z predaja.  Samozrejme, že prenesú tieto dane na svojich zamestnancov a zákazníkov, ale príjmy tečú 100% vláde a akcionári nedostanú nič okrem účtu za náklady na výber daní.

Potom sú tu všetky dane platené priamo samotnými zamestnancami z ich miezd a platov.  Samozrejme, tieto peniaze patria  zamestnancom a nie akcionárom, ale ak by nebolo ziskových aktivít korporácií, mzdy a platy, a v dôsledku nich i dane, by neboli zaplatené.  A zatiaľ, čo zamestnancom plynú z distribúcií po zdanení benefity,  akcionári nedostanú nič.  Keď zapracujeme všetky tieto údaje,  premýšľajme o tom, koľko vláda získa na daniach, ktoré pochádzajú z činnosti podniku, a koľko ich majitelia obdržia v dividendách.  Kto vie, aké vysoké je toto číslo, ale som si istý, že vláda získa mnoho násobne viac toho, čo akcionári obdržia.

V 19. storočí, bola Amerika skutočne kapitalistickou krajinou.  Nemali žiadnu daň pre právnické osoby a žiadne osobné dane z príjmu.  Akcionári dostali 100% z distribuovaného zisku spoločnosti.  V dôsledku tejto štruktúry americké korporácie rýchlo rástli a pomáhali rozbehnúť najrýchlejší hospodarský rozmach, aký svet kedy videl.  Ale to bolo vtedy, teraz je teraz. 

S ohľadom na aktuálne čísla, aj keby naši vodcovia boli skalní marxisti, aká by bola ich motivácia k znárodneniu majetku 500 spoločností?  Ak aj tak obdržia leví podiel na rozdelení zisku, aký by bol zmysel?  Takýto krok by mohol ohroziť riadiace štruktúry a zničiť zostávajúci motív zisku. To by riskovali zabitie husy, ktorá znáša zlaté vajcia.  Ak by vláda znárodnila spoločnosti, bolo by taktiež nutné ich riadiť.  Myslí si snáď niekto, že byrokrati by  lepšie rozhodovali ako súkromní vlastníci?  Čo je ešte horšie, ak by tieto rozhodnutia produkovali straty miesto zisku, vláda by ich musela absorbovať.  V rámci súčasného systému, vláda dostane leví podiel zo zisku a súkromní akcionári sa musia popasovať so 100% stratami. 

Vlastne existuje názov pre náš súčasný systém: fašizmus.  Zatiaľ, čo fašizmus a komunizmus sú formy socializmu, aspoň fašisti sú dosť múdri na to, aby vedeli, že pokiaľ výrobné prostriedky sú znárodnené, nebudú zamestnanci a majitelia pracovať rovnako ťažko a vláda stratí príjmy. 

 Je to škoda, že zem, ktorá bola kedysi majákom slobody a hlavne ekonomickej slobody už nemá schopnosť rozpoznať, ako kapitalizmus vlastne vyzerá.  Pokiaľ majitelia firiem nebudú náležite odmenení za podstúpenie rizika, americké korporácie nezískajú naspäť svoju stratenú dominanciu, Američania nezískajú späť svoju stratenú slobodu a naša životná úroveň bude naďalej klesať.  Teraz to vyzerá tak, že Spojené štáty sa stali ľuďmi vlády, a čo je najdôležitejšie, pre vládu.  

Zdroj: Euro Pacific Capital

Preložila: Dáša Bačinská

Facebook komentár