Plávajúce výmenné kurzy: Spôsob ako spreneveriť dolárové zostatky prebytkových krajín “E. Fekete”

Zhrnutie

Teória Miltona Friedmana o plávajúcich výmenných kurzoch, na ktorých je medzinárodný menový systém postavený od roku 1971, vyvolala vznik vynucovacieho režimu v zmysle, že stanovy IMF (Medzinárodný menový fond) zakazujú členským krajinám stabilizovať hodnotu ich meny. Krajina, ktorá by sa o to pokúsila, je označená za “menového manipulátora” a je postihnutá obchodnými sankciami. Tento zákaz je pochopiteľný. Je určený k ochrane systému, ktorým sú dolárové zostatky prebytkových krajín nenápadne spreneverované. Funguje to nasledovne: Spojené štáty (U.S.) vlákajú nič netušiacu prebytkovú krajinu do čiernej diery menovej revalvácie voči doláru. Keď jej mena stúpa hore, časť dolárových zostatkov prebytkovej krajiny je privlastnená U.S. V podstate Amerika núti svojich obchodných partnerov vytvárajúcich prebytok, aby jej takto nevedomky dávali čiastočné odpustenie dlhu. Toto je vysvetlenie konceptu sprenevery.

Americký bankári po celom svete sa spikli aby podviedli svojich vkladateľov využitím dymovej clony plávajúcich výmenných kurzov. Tento režim, založený na vykorisťovaní, nemôže vydržať. Jediný spravodlivý menový systém je systém založený na fixných menových kurzoch. A jediný trvácny spôsob ako zafixovať výmenné kurzy je zaviesť meny zameniteľné za zlato. 

Friedmanova teória je škrvnou na vede a na dobrej viere v to, ako si Spojené štáty počínajú pri obchodovaní so svojimi susedmi. 

Plávajúce verzus fixné výmenné kurzy

Pri vyvíjaní tlaku na Čínu aby nasledovala japonský príklad a revalvovala juan, americký menoví doktori nepoukázali na to, že v podstate žiadajú Čínu aby si spôsobila stratu vo svojej držbe amerických pokladničných poukážok (a dlhopisov), podobne ako Japonsko, vo výške stoviek miliárd dolárov. Čína vedie účtovníctvo a vykazuje v juanoch, nie v amerických dolároch. Preto každá zmena v hodnote juanu voči doláru bude mať okamžitý a predvídateľný dopad na hodnotu čínskeho portfólia cenných papierov americkej štátnej pokladnice. Zníženie dolárovej ceny juanu povedie teda hlavne k stratám v juanovej hodnote čínskych dolárových prebytkov.

Vyvstáva otázka: akým právom žiadajú Spojené štáty, krajina s chronickými deficitmi a s históriou nedodržiavania svojich zahraničných záväzkov – ako tomu bolo 15.augusta 1971 (vtedy Nixon “šokom” pod ťarchou vietnamskej vojny nečakane, bezprecedentne a bez konzultácií ukončil voľnú zameniteľnosť doláru za zlato) – od Číny aby odpísala časť amerického dlhu voči sebe?

A je toho viac. Ak by Čína ustúpila americkému tlaku a umožnila kurzu juanu “plávať” nahor, neznamenalo by to len jednorázové zníženie dlhu, ale ustanovenie záväzku poskytnúť ďalšie automatické zľavy na dlhy, ktoré Spojené štáty vytvoria v budúcnosti. Toto by bolo výsmechom myšlienky o vzájomnom obchodovaní nezávislých národov pre spoločný prospech. Z Číny by to urobilo vazala Ameriky a takúto úlohu nemôže Čína vo svojej vážnosti prijať. 

Je vecou dlžníka, nie veriteľa, urobiť nevyhnutné úpravy v prípade trvalej nerovnováhy. Opačný prístup, obhajovaný Keynesom je mylný. Stavia logiku na hlavu. Trestá tvrdú prácu a šetrnosť a odmeňuje lenivosť a márnotratnosť.

“Mučené” Japonsko

Hneď po ukončení zlatého štandardu dolára, Spojené štáty začali vytvárať obchodné deficity v ešte väčšom rozsahu. S využitím falošnej teórie Miltona Friedmana, ktorá predpokladá, že v režime plávajúcich menových kurzov bude mena prebytkovej krajiny posilňovať, začali Spojené štáty tlačiť svojich obchodných partnerov vytvárajúcich prebytky, najprv a najmä Japonsko, aby revalvovali svoje meny nahor. Takto boli nič netušiaci obchodní partneri Spojených štátov vlákaní do čiernej diery menovej revalvácie. Počúvajúc sladké volanie sirény z Washingtonu tieto prebytkové krajiny si neuvedomili fakt, že v podstate vytvárajú stratu – a že poskytujú Spojeným štátom odpustenie časti dlhu priamoúmerne veľkosti ich dolárových prebytkov, ktoré držali ako menové rezervy. 

Napríklad, keď japonský jen narástol na úroveň, kde hodnota jedného doláru bola trikrát nižšia (napríklad 100 jenov namiesto predchádzajúcich 300), v skutočnosti to znamenalo zníženie amerického dlhu voči Japonsku v pomere 2/3 alebo o 66%, bez toho, že by niekto pochopil o čo ide. Bolo to roztrubované ako “fungovanie voľného trhu.” Ale nebolo. Bola to sprenevera, jasná a prostá. Americký bankári po celom svete spreneverili japonské fondy držané v dolároch o 66%.

Sprenevera takéhoto rozsahu má dôsledky. V podstate zbankrotovala Japonsko, jednu z finančne najsilnejších krajín. Keď na Japonsko padli zlé časy a chcelo použiť svoje menové rezervy, nemohlo tak z urobiť z jednoduchého dôvodu – fondy už neboli. V tej chvíli americký menový doktori pribehli a vysvetlili japoncom, že radšej ako platiť svoje účty čerpaním svojich dolárových rezerv, mali by začať vytvárať rozpočtové deficity a financovať svoje potreby dlhom. Dovtedy bolo Japonsko prakticky bez dlhov. Teraz je japonský dlh taký veľký, že brzdí japonskú ekonomiku.

Spojené štáty hrajú úlohu chlapca šikanujúceho medzinárodný obchod už dosť dlho, blafujúc, že dolár nezameniteľný za zlato je “hlavný tlmič dlhu.” Bolo by už na čase, aby niekto odhalil tento bluf – po tom čo už tak veľa krajín podľahlo nátlaku a ako dôsledok utŕžilo obrovské straty vo svojich menových rezervách. Možno Čína sa postaví a povie nie. Ak by bola Čína prvou krajinou, ktorá by do svojej mincovne vpustila zlato a odstránila by tým chaos, boli by Spojené štáty prinútené vzdať sa menového líderstva vo svete. 

Zdroj: Professor Fekete