Čína je druhou najväčšou ekonomikou na svete a za posledných tridsať rokov zaznamenáva exponenciálny ekonomický rast. V roku 1978, Deng Xiaoping začal s procesom zmeny čínskej ekonomiky z príkazovej na trhovú. Tento proces otvoril čínske trhy západným spoločnostiam a začal transformáciu, ktorú Čína za posledné tri dekády zažíva.Súv

Súvisiace: Je čas sa sústrediť na vytváranie hodnôt, nie zisku

Pracovníci čínskych tovární

Všadeprítomné „Made in China“ odráža realitu čínskej továrenskej húževnatosti a dominancii na svetovom trhu. Ekonomická globalizácia spolu s politickou reformou mala enormný dopad na životy priemerného čínskeho občana. Migrujúci pracovníci húfne opúšťajú vidiek hľadajúc prácu v meste s úmyslom zarobiť čo najviac je možné.

Zatiaľ čo Američania si vo všeobecnosti pracovníkov v čínskych továrniach spájajú s hroznými podmienkami a dlhými pracovnými hodinami (aj keď plnoprávne), je tu aj druhá strana mince. Zatiaľ čo hodinová mzda medzi 1,31 – 2,76 dolárov sa zdá Američanovi byť almužnou, životné náklady v Číne sú značne nižšie než v USA a títo pracovníci si tak prostredníctvom práce v továrni vytvárajú život s vyššou životnou úrovňou pre seba a svoje rodiny.

Veľa obhajcov pracovného práva poukazuje na to, že priemerný čínsky pracovník si ani nemôže dovoliť iPhone, ktorý vytvára. V nedávnom TEDtalk však spisovateľa Leslie T.Chang  naznačila, že napriek tomu, čo Američania považujú za mizerné pracovné podmienky, nie všetci čínski pracovníci z tovární sa cítia byť utláčaní a beznádejní. V skutočnosti je to práve naopak a chcú pracovať nadčasy, aby si tak mohli zarobiť viac. Čínska kultúra si viac váži kolektívneho dobra nad individualismom a pracovníci v továrniach preto často podporia mladšieho súrodencia alebo iného člena rodiny tým zaplatením školného. Obetovanie sa životom vo veľkom meste ďaleko od svojho domova im často stojí za tento príjem najmä v porovnaní s tradičnou prácou v poľnohospodárstve. „Príjem tohoto pracovníka je najväčším zdrojom akumulácie bohatstva na vidieku Číny,“ hovorí Chang.

Súvisiace: Taliansko – Kam sa cez noc vyvážajú celé továrne?

Na jej webovej stránke stojí:

„Samozrejme, že podmienky v továrniach sú tvrdé. Väčšina mladých žien, ktoré som spoznala počas písania mojej knihy pracovala trinásť hodín denne a sedem dní v týždni keď začínala. Ich mzdy často meškali a veľa z nich nemala potuchy ako budú platené z mesiaca na mesiac, pretože spoločnosť si účtovala poplatky za rôzne veci, nad ktorými nemali kontrolu. Musíte si však pamätať, že svet vyzerá úplne inak keď prichádzate z čínskej dediny. To, čo my považujeme za mizerné životné podmienky – zlé jedlo, zdĺhavá práca, zdieľanie izby s dvanastámi až pätnástimi ďalšími pracovníkmi – sú im už dané. Ich odpoveďou zvyčajne nie je sťažovanie sa alebo protestovanie, ako by urobil typický Američan, ale skôr hľadanie hociakej malej výhody, ktorá by viedla k zlepšeniu ich situácie. Myslím si, že to je dôvodom prečo v týchto továrniach vidíme oveľa menej protestov, než by sme očakávali. Títo pracovníci neustále kalkulujú čo je v ich najlepšom záujme. Zvyčajne sa rozhodnú, že rozhovor so šéfom o zvýšení platu alebo zmena pozície je lepšou možnosťou než priama konfrontácia s továrňou.“

Ženy, ktoré Chang nasleduje vo svojej knihe  často stúpajú na továrenskom rebríčku aby sa tak mohli stať pracovníčkami mestskej strednej triedy aj napriek problémom, ktorým čelia na počiatku.

Z jej TEDtalku:

„Prvýkrát, keď som stretla Min, mala práve 18 a odišla zo svojej prvej práce  na montážnej linke v továrni na elektroniku. Počas nasledujúcich dvoch rokov som sledovala ako zmenila prácu päť krát a nakoniec dostala lukratívne miesto na nákupnom oddelení továrne s hardvérmi. Neskôr sa vydala za imigrujúceho pracovníka, presťahovala sa s ním do jeho dediny, porodila dve dcéry a mala našetrených dosť peňazí aby si kúpila ojazdené auto Buick a byt pre svojich rodičov.“

Pre chudobných ľudí z vidieku je sen o živote v strednej triede to, čo ich ženie za prácou v týchto továrniach, na večerné hodiny angličtiny a konštantné analyzovanie ďalšieho pohybu smerom vpred skôr než by sa mali snažiť zmeniť samotné továrne. 

Súvisiace: Cenzúra internetu sa v Číne dostáva na vyššiu úroveň

Pracovné právo versus realita

Pracovné právo v skutočnosti nie je v Číne také zlé a často je na strane pracovníkov avšak je presadzované laxne. Výsledkom je, že veľa nadriadených sa nechová dobre ku svojim pracovníkom, ktorí sa často nemajú na koho obrátiť. Veľkú časť pracovnej sily tvoria práve títo vidiecky migranti, z ktorých veľa odišlo zo školy v siedmej alebo ôsmej triede za prácou v meste. Nedávno sa však čínski pracovníci stali uvedomelejšími si svojich práv a ochrany.

Továrenské ubytovne

Nový dokumentárny film menom „Kto platí cenu? Ľudské náklady elektroniky“ zdôrazňuje nebezpečenstvo a nespravodlivosť, ktorým čelia pracovníci tovární s elektronikou. Čína je jednou z mála krajín, ktorá nezakazuje benzol – karcinogénu chemikáliu (často spojovanú s leukémiou), ktorá sa používa v takýchto továrniach. Otrava benzolom sa stáva čoraz častejším problémom riešeným v medzinárodných dialógoch o obchodných praktikách. Pracovné skupiny sa snažia zakázať túto chemikáliu z výrobného procesu a Apple už aj odpovedal.

Ďalší vývoj

Dokonca aj keď hospodársky rast Číny kolísal, mzdy pracovníkov počas poslednej dekády výrazne rástli. Mestá sa rýchlo zväčšujú a viac ľudí je schopných si dovoliť luxusné veci ako je auto a mobilný telefón. Ako mzdy rastú a ceny benzínu zvyšujú náklady na dopravu, vláda sa snaží implementovať politiky, z ktorých ťažia ako pracovníci, tak aj súkromné spoločnosti.
Nebývalý boom v Číne je zavŕšený.

Preložila: Lucia Lacova

Zdroj: DailyMail

Facebook komentár